"Vektor 18, selekcia 13, rapidita 3.5, časoposun 2378, ..." znelo mi ešte
"Vektor 18, selekcia 13, rapidita 3.5, časoposun 2378, ..." znelo mi ešte
dlho v ušiach po tom, ako som vypadol z Hniezda a ja som sa, váľajúc na
zemi, spamätával. Doslova som vypadol, lebo sa veko otvorilo predčasne.
Prečo? Neviem.
Pozbieravával som sa, psychicky, fyzicky, materiálne, ale hlavne dlho. Aj
tak je to peklo takto narýchlo a bez dlhých príprav absolvovať už siedmi
skok za sebou. No a teraz to tu mám. Myslím, že budem rád, ak to vôbec
prežijem. Časový rozptyl je v tomto okamihu nepredvídateľný. A keď hovorím
nepredvídateľný, tak to tak aj myslím. Každopádne som sa cítil horšie, ako
po zrážke s blbcom.
S blbcom Hromom, ktorý vlastne môže za túto situáciu. Sa vybral s
priateľkou do Času. Len tak, na výlet. Bez povolenia, bez vedomosti
časokoordinátorov, bez ... vlastne bez všetkého. Ale šprcgumu si
nezabudol. Debil! Sa musel vyťahovať, chvastať, robiť sa machrom. Potom sa
flákali hore dolu, mrdali sťa veveričky, raz pri stavbách pyramíd, raz za
pristávacím modulom Apolla, keď z neho Armstrong vystupoval a posielal do
sveta svoje pamätné slová. Samozrejme, že sa strhol poplach, však akoby aj
nie. No a potom sa získal ich presný plán výletu a mňa poslali, aby som
zahladzoval stopy.
Všade prísť o niečo skôr, ako oni, dávať pozor a robiť im clonu, nech ich
nik neuvidí. Po odsúložení skontrolovať, či všetko ostalo v pôvodnom
stave, bez následkov. Následne sa vrátiť, podať hlásenie, počkať na
kontrolu z koordinačného centra, ak by bolo dotiahnuť ešte akúsi
maličkosť, tak znova sa vrátiť na to isté miesto, ale o zlomok sekundy po
mojom odchode, ... Poviete si, super! Cestuješ si a ešte sa aj pozeráš ako
si to dvaja rozdávajú. No, možno. Keby snáď on bol mladý, ale je mu 60.
Keby ona bola pekná fešanda. Ale pravdu povediac, radšej by som sa stal
zoofilom na pustom ostrove, ako keby som sa mal spustiť s ňou. Ani do
hrnca by sa nehodila, taký ma kyslý ksicht.
Šťastne sa mi podarilo zahladiť všetky hlúposti, čo navystrájali. Ostala
už len posledná výprava, keď tu toto. Niečo sa pokakuškalo, ako hovorí
moja zlatá priateľka. Miesto pradávneho ostrova Hawai ma to vykotilo ...
no neviem kde. Podo mnou akási skala, okolo tma, takže som nevidel ani to,
že som nevidel. Len neurčitý pocit, že každú chvíľku môžem čakať zmenu.
Ešte že ochranný odev je oveľa masívnejší a spoľahlivejší ako skafandre
kozmonautov. Aspoň s niečím si môžem byť istý.
Nahmatal som si záchranný kufrík zázračne vypadnuvší spolu so mnou. V tom
momente skala zmizla a ja som sa prepadával. Alebo aspoň som mal ten
pocit. žalúdok sa mi dostavil niekam do krku. Našťastie, tento stav
netrval dlho, dokázal som ho ovládnuť. Potom som zistil, že sa nachádzam v
akomsi vertikálnom tuneli. A ešte neskôr, že naozaj sa prepadávam. Ale
našťastie pomaly. Ale či je okolo mňa vzduch, čpavok, voda,
vzduchoprázdno, ale hocičo iné, to som zistiť nedokázal.
Za nejaký čas sa priblížilo dno. Ukočíroval som to tak, že som dopadol na
nohy a prežil. Keď som konečne zase stál na vlastných nohách a živý,
nadišiel čas na riešenie situácie. Mal som nutkanie pooddrhnúť zips na
rukavici, či sa vzduch z odevu bude hrnúť von, alebo okolitá substancia sa
bude chcieť natlačiť ku mne. Prekonal som ten šialený pud, to mohlo byť
naozaj posledné v živote, čo by som urobil. Zrazu som zistil, že cca 2
metre nado mnou je bočná chodba. Tak som sa trocha posnažil a vyštveral sa
do nej. Bola dlha asi 20 metrov, potom išla hore. Po 2 metroch som nad
sebou uzrel zrkadlo. V zrkadle môj odraz (vynechám pasáž, ako som sa
zľakol sám seba, nemyslím, že by to niekoho zaujímalo, ani ako som si
potom týždeň čistil odev). Pretlačil som sa nad neho, bola to vlastne
plocha hladiny akejsi kvapaliny. Takže nebolo to vákuum, v čom som sa
doteraz pohyboval.
Ocitol som sa v miestnosti s jedným stolom, oproti ktorým boli dvere.
Zavreté. Zaujímavejšie to bolo aj tak pri stole, sedel tam chlapík,
vajglík v kútiku a pozoroval ma s pobaveným úsmevom. Typický vedátor v
špinavobielom plášti.
- No, vitaj! Tú maškaru si ani nezhadzuj, dám ti plán cesty. – povedal a
zbieral akési papiere zo stola
- Čo? Akej cesty?
- Záchranná misia. Chceš aj číslo?
No takto sa nikam nedostanem, som si pomyslel. Zobral som papiere, nazrel
do nich. Podľa nich, nad tým tunelom, ktorým som padal, je akási stavba,
kde treba vyzdvihnúť troch ľudí a dopraviť ich sem. To zaberie 2 hodiny.
To sa dá. Takže idem do toho.
V kútiku duše som mal pocit, že by som mal odmietnuť, protestovať, že mám
niečo iné, dôležitejšie. Ale ostalo to niekde v kútiku a možno zaliezlo
ešte hlbšie. Zhrabol som papiere do príručného vaku, nafasoval akýsi ručný
prístroj na pohyb pod vodou a vhupol, teda skôr včľupol, naspäť do diery.
Pohyb smerom hore zabral v podstate okamih. Vyliezol som zo studne, rýchlo
vykĺzol z nepremokavého odevu, obliekol si akúsi uniformu, ktorá tu bola
prichystaná. Prikrčený som vyrazil k bráne menšej prístavby. Tie sa
otvorili skoro nehlučne a ja som vošiel do akejsi strážnej miestnosti.
Vojak zasalutoval a sadol k drevenému stolu. Ja som si sadol do kresla
chrbtom ku kozubu, kde praskal oheň a tvárou k ďalším dverám, kde sa mali
zjaviť tí traja, čo ich mám odviezť.
Bol som mierne šokovaný, keď som ich zbadal. Pank-rockeri zo skupiny
Ožužľané žuvačky. Líder, hráč na klávesy, bol 2 metre vysoký, nakrátko
ostrihaný, bez krku, len v tielku bez rukávov, v ušiach aspoň 15
pírsingov. Za ním sa šmatlal bubeník. Vychrtnutý 150 cm vysoký piadimužík
s pichľavými očami a nervóznymi pohybmi. Treťou postavou bola ich speváčka
Žužulka.
Líder si ma premeral, ostatní na mňa pozreli, spoznali ma, ale pohľady
otočili na lídra. Ten prerušil kráčanie od dverí k bráne, otočil sa ku
mne, podal ruku a pokračoval v odchode. Ostatní za ním.
Pred nejakým časom som s nimi robil interview pre renomovaný časopis
Strelec Skelet. Odvtedy sa vyšvihli po rebríčkoch a oni nezabudli komu za
to vďačia. To je jedna stránka veci. Druhá je to, že som im vypil vtedy v
noci 12 ročnú frndžalicu, čo mali odložené na dne skrine. Tak na to tiež
nezabudli. To bol totiž ich talizman, ktorý im síce šťastia nepriniesol,
ale talizman je talizman.
Tak som to odhadol na dosť veľký prieser, ak mám zachraňovať týchto.
Radšej som sa vybral do veže z 12.ho storočia, odkiaľ je pekný výhľad do
okolia. Možno tam bude nejaká princezná na zachraňovanie. Alebo nájdem na
dohľad nejaký ďalší hrad, kde princeznú ohrozuje drak. Najlepšie 12 hlavý.
Na každý mesiac jeden. Napríklad január je dosť chladný, lebo Mesiac sa
schováva za oblakmi. A pri tom obloky sú potiahnuté ľadovými kvetmi, čo
nik nepolieva. Aspoň si myslím.
A myslím si, že keď ešte raz sa nadýchnem, tak už to bude lepšie. Ale
dýchať sa nedalo. Miesto toho som otvoril oči. Vedátor vypol akýsi
prístroj a usmial sa na mňa.
- Tak, teraz už viem, že by si ich sem dostal.
- Čo? Koho?
- Záchranná misia. Chceš aj číslo?
No takto sa nikam nedostanem, som si pomyslel. Podal mi papiere, nazrel
som do nich. Podľa nich, tým tunelom sa dá dostať rovno do môjho modulu, z
ktorého som vypadol. Zaberie to asi 2 hodiny. To sa dá. Takže idem do
toho.
Už-už som chcel odísť, keď mi pohľad padol na noviny. ‘Počas nakrúcania
milostného aktu v novovznikajúcom filme známeho režiséra vznikol incident,
keď jeden neznámy človek zahalil postavy hlavných hrdinoch kusom plátna,
takže kamery vlastne nemali čo točiť! Polícia po totožnosti tohto
výtržníka usilovne pátra. Našťastie on sa nezahalil, takže jeho detailne
snímky môžeme opublikovať a požiadali každého, aby poskytol polícii
informácie vedúce k dolapeniu’. A k tomu pripicnutá moja fotka na polovicu
strany.
To je haluz! To čo je? chcel som kričať, ale nemohol som sa pohnúť na
posteli.
- To nič, trocha som ti preprogramoval mozog, to si nevšímaj. To prejde.
- Ale ...
- Hovorím, nevšímať!
- Lenže moja priateľka ...
- Ticho! Nemáš priateľku! Si naprogramovaný robot, tí priateľky nemajú!
A potom som zahliadol jeho menovku na plášti. To ma dorazilo. Stálo tam:
„Bill Gates - encefalprogrammer“
Bratislava, marec 2005
:)
|
