Nerealita
Nerealita
Pri prehľadávaní pivničných priestorov, som narazil na jednu veľmi dlho
nepoužívanú miestnosť. Na dlhých drevených policiach boli uložené rôzne
krabice s nečitateľnými štítkami. Podľa dokumentácie tu nič nemalo byť
uložené, a toto vyzeralo skôr ako archív než prázdne priestory. vybral som
jednu krabicu a otvoril ju. Nachádzali sa v nej uzavreté fľašky s divným
uzáverom. Zobral som jednu so sebou a zamkol.
Gren sa podujal zistiť zloženie obsahu fľaštičky. Je to dobrý kamarát, a
keďže je v našej nemocnici laborantom, myslím, že má väčšiu šancu ako ja,
systémový údržbár. Dohodli sme sa, že príde večer ku mne a dáme si
zvyčajných pár pív, pokecáme a tak.
Keď prišiel, tváril sa veľmi tajuplne. Pridal hlasitosť na už aj tak
hlasnú hudbu (teda podľa mienky mojich susedov), stiahol ma na gauč,
vyložil tú fľaštičku na stolík a šepkavým hlasom sa ma spýtal, či naozaj
neviem, čo to je.
"Načo by som ti to inak nosil ?"
"Nechceš ma náhodou do niečoho namočiť ?"
"Ty si debil ! Maximálne do studenej sprchy. Už si si niekde dal do nosa ?
Veď si vedel, že mám tu pár správne vychladených a orosených fľašiek!"
"No ja len tak, že si mi doniesol čisté LSD. Teda ani nie LSD, je to skôr
také niečo ako jeho klon. Niekto vzal vzorec LSD, trocha ho upravil, niečo
vyhodil, niečo pridal, ale nie tak veľmi, aby to nebolo LSD."
"Sakra ! To nemyslíš vážne !"
"Ale áno. Najprv som si myslel, že sa mi poplietli vzorky, ale rovnaké
výsledky mi vychádzali z rôznych prístrojov. Celú komplexnú analýzu som
opakoval sedemkrát ! Až sa šéf divil, čo to vlastne robím. Mal som na
mále, lebo jedny výsledky z počítača si začal prezerať. Na šťastie práve
zavolala jeho stará, že nech sa cestou z roboty staví v obchode a
diktovala mu dlhočizný zoznam vecí. On sa potom začal ošívať a hádať, že
nie je s náklaďákom a že kôli tomu nákupu predsa neobjedná taxi ..."
"Ale kde sa tu vzalo LSD ? V nemocničnej pivnici ? A v takom množstve ?"
"Dobre že to spomýnaš. Táto fľaštička by vystačila asi na 1 500 dávok. Je
to totiž vysoký koncentrát. Také čosi som v živote nevidel !"
Vyrazil mi dych. Vzal som ju z krabice, kde sa na mňa usmievalo okolo 50
jej sestričiek. Tých krabíc tam mohlo byť aj 500. Niečo mi nesedelo. Niečo
tu strašne smrdelo. Ale nevedel som prísť na to, čo. Dohadovali sme sa,
popíjali.
Gren začal spomýnať na svoje zlaté časy, keď bol hipíkom, sfetovával sa,
fajčil trávu, miloval sa s dievčatami. Chodil na koncerty aj do roboty v
roztrhaných riflách a s dlhými vlasmy si pohadzoval provokatívne pred
všetkými kravatami. Keď tak pozerám na tú jeho plešivkastú hlavu s
prehadzovačkou, tak niekedy mám pocit, že kecá, ale videl som fotky, čo si
ešte doma schováva.
"Vieš Daf, mám sto chutí si zas prasknúť jednu dávku. Vidieť kvetinky,
počuť anjelskú hudbu a vznášať sa niekde, kde nie je nič tmavé, nič
škaredé, ani mrzuté."
"Neblbni, bohvie čo ti to spraví. Sám si vravel, že je to upravené ! Ešte
na staré kolená si urobíš z mozgu ementál."
"Ty si ešte nikdy ..." - pozrel na mňa s tak veľavravným pohľadom.
"Nie a poviem ti, aj keď mám vypité a občas stváram pri tom hlúposti, že
ma to neláka. He, skôr ľaká ! Ha."
Chvíľu sme sa handrkovali, ale po tom sa vo mne ozvala príroda a musel som
si ísť vyprázdniť cisternu. Keď som sa vrátil, Gren vyzeral neobyčajne
triezvo. Pozrel som na hodiny, ale ukazovali len o málo viac, ako keď som
odišiel, takže to nemohlo byť časom. Na stole som však zbadal veci, čo tam
neboli, a v mojom byte ani nikdy nemohli byť.
"Dobre uvažuješ Daf ! Dal so si jednu, bodaj ho ! Lenže to nie je LSD !"
"Do riti aj s tebou , Gren ! Čo si to ... ? Počkaj, ako to že to nie je
LSD ?"
"No spomenul som si na názov tejto vakcíny. Áno vakcíny ! B112. Nič ti to
nehovorí ? Zaujímavé, doteraz ani mne. Ale už som si spomenul, že keď sme
ju v 1952 vyvýjali ..."
"Čo to trepeš ? Odkedy sa v našej nemocnici vyvýjali vakcíny."
"No ona to pôvodne nebola nemocnica, ale výskumná stanica
extraterrestriálnych chorôb ..."
"Ježíši ! Teraz neviem čím ťa mám klofnúť po hlave ..."
" ... a hľadali sme rôzne protilátky na vírusy dodané ..."
A zasekol sa. Očividne bol zarazený, ako keď človek vidí fatamorgánu. Ale
tak strašne reálnu, že ju má chuť zdrapiť do rúk a roztrhať ju na kusy.
Bol dezorientovaný, zmätený, skľúčený, ale plný sily a energie. Začal sa
prudko prechádzať po izbe. Hore, dolu, sem, tam, k oknu, k dverám ...
"Magneťák ! Rýchlo ! Mám len dve hodiny "
Vytiahol prvú kazetu, čo mu padla do oka, istými pohybmi pripojil
mikrofón, sadol si a začal rozprávať. Najprv som chcel zasiahnuť, ale to
čo začal hovoriť bolo také zvláštne. Možno keby som bol úplne triezvy,
vypol by som kazeťák, Grena by som vyhodil. A už by som sa k nemu
nehlásil. Ale ma ešte zasmädilo, tak som si zobral ďaľšiu fľašku a počúval
Grenov monotónny hlas, ktorý vo mne evokoval obrazy ( možno aj vďaka pivu
), ktoré boli tak strašne realistické, že som miestami skoro až veril, že
sú skutočné. A možno, že nie len miestami, a možno nie skoro.
Začalo to, vraj, niekedy v období celosvetovej krízy v tridsiatich rokoch.
Nezamestnanosť, krachy na burzách, vysoké ceny, medzinárodné napätie,
proste všetko napovedalo tomu, že sa blíži ďaľší celosvetový vojenský
konflikt. Nemecko začalo zbrojiť, a ktovie ako by sa to skončilo, keby sa
jedného dňa neobjavili u hláv všetkých štátov ( teda tých vyspelejších )
žiadosti o audienciu. Podpísaní boli zástupcovia spoločnosti Vesmírny
mier. A začali rozdávať návody na neuveriteľné stroje, technologické
zariadenia, samotné technológie. Napríklad, návod na zostrojenie
antigravitačných dopravných prodtriedkov, návod na výrobu elektrickej
energie zo statickej elektriny v atmosfére, návod na výrobu umelých
potravín, ktoré nielen výživnou hodnotou, ale ani chuťovo v ničom
nezaostávali za tradičnými jedlami, skôr naopak. V priebehu troch rokov sa
obraz sveta zmenil na nepoznanie. Ponad mestá a krajiny sa s tichým
šustením presúvali lietajúce autobusy s 100 a viac pasažermy na palube, na
poliach pracovali stroje, továrne boli vlastne úplne automatické. Ľudia sa
mohli venovať duševnej činnosti, riadeniu, spoločnosti, hudbe, literárnym
a výtvarným dielam, kto chcel, tvoril, kto chcel, užíval. Vojsko ako také
začalo upadať, vojaci si hľadali nové uplatnenia. Špecialisti boli naplno
využití vo vývoji, ale s generalitou to bolo o poznanie horšie. Boli
zvyknutí rozkazovať, rozhodovať, aj keď veľakrát nevedeli o čom rozhodujú.
Dlho boli na výslní spoločnosti, príliš dlho si zakladali na svojej
nenahraditeľosti, potrebnosti, a teraz o ňu šmahom ruky prišli. Nedokázali
sa prispôsobiť. Tak začali robiť to, v čom boli majstrami. Keď nemali
nepraiteľa, museli si ho vytvoriť.
Začali zisťovať, kto stojí za spoločnosťou Vesmírny mier. Všeobecne sa
predpokladalo, že sa jedná o nejakú mimozemskú civilizáciu. Naozaj tomu
tak bolo. Jeden prastarý národ vesmírnych pútnikov sa tu u nás zastavil na
niekoľko tisícročí a rozhodol sa, že nám pomôže o nejaký ten krôčik
dopredu vo vývyne. Predpokladali, že keď ľuďstvu zabezpečia dostatočné
energetické a potravinové zásoby, bude sa zaoberať vlastným vývojom,
vlastnou expanziou smerom do vesmíru. Dodali nám know-how snáď vo všetkých
oblastiach. Teda čo sa materiálov, fyziky, chémie, matematiky týka. Čo nám
nemohli dať, to bola filozofia a dejiny, pretože oni boli tak značne
odlišní, na tak inom stubni vývoja, že by sme to aj tak nedokázali
pochopiť. Pomohli nám tak, ako keď dospelý zhodí futbalovú loptu dole zo
stromu, keď ho tam dieťa vyhodí. Nič za to nechceli, nič tým nemysleli,
nič tým necheli získať.
Lenže to by neboli vojaci, keby nezačali rozchyrovať dezinformácie a
poplašné správy. Votrelci nás chcú zotročiť, chcú si nás vycvičiť ako
lacnú pracovnú silu, ako žoldákov odvlečú najudatnejších mládencov,
chovajú nás tu na výkrm a keď budeme dostatočne tučný, tak si nás
naservírujú na svoje stoly, že sú to vlastne diabli, ktorí nás pokúšajú a
odchyľujú ľuďstvo od správnej úzkej cestičky spásy na širokú cestu
zatratenia, atď. Jeden nezmysel za druhým, lenže v takom neobyčajnom
množstve a s takou vervou to trúsili pomocou svojich verných, že niektorí
ľudia týmto povedačkám začali veriť. Veľa ďaľších bolo takých, čo síce
neverili, ale začali byť podozrievaví voči všetkému, čo zaváňalo vesmírom,
či zázrakom.
Medzitým sa pozemským bádateľom podarilo zistiť, že obyvateľstvo Zeme
vlastne nie je rovnakého druhu. Po preskúmaní DNA sa dospelo k záveru, že
sú tu prepletené dva typy ľudí. Jeden typ, ktorý pomenovali typ G, sa
vyznačuje citlivým vnímaním k svojmu okoliu, k životnému prostrediu, k
ľuďom. Ak má dostatočné možnosti a čas, tak skúma svoje okolie, robí veľké
vývojové skoky. Je pomerne nekonfliktný, mierumilovný, vníma umenie v
celej jej kráse. Druhý typ, pomenovaný U, sa vyznačuje značnou
agresivitou, necitlivosťou k okoliu, presadzuje svoje záujmy pred záujmami
celku. Jednoducho by sa dalo povedať, že je opakom človeka typu G.
Po ďaľších bádaniach sa zistilo, že nielen ľudia, ale aj zvieratá sa dajú
deliť podľa DNA. Ale už nie v rámci jedného druhu ( napr.: U - žraloky,
kobilky; G - delfíni, včely). Vedci dospeli k presvedčeniu, že všetko, čo
obsahuje DNA typu U je vlastne na Zemi cudzorodé, teda nepochádza zo Zeme.
Lenže výsledky všetkých týcho bádaní boli v konečnom dôsledku strašné. U
potomkov kríženia DNA U a G vo väčšine prípadov prevláda typ U, ktorý
navyše obsadzuje aj niektoré podvedomé pamäťové centrá, takže sa strácajú
informácie, ktoré typ G za mnohé generácie nazbieral a nahradzuje ich
vlastnými poznatkami. Navyše sa časom zistilo, že nielen u potomka, ale aj
u jedinca G, ak sa dostatočne dlho nachádza v prostredí spoločnosti U,
začína dochádzať k prevládaniu typu U. Preto sa vo výskumných staniciach
extraterrestriálnych chorôb hľadali rôzne séra, pomocou ktorých by sa dalo
tomuto rozširovaniu zabrániť. V našom meste sa podarilo objaviť, otestovať
a neskoršie aj vyrábať vakcínu B112, ktorá skoro okamžite osdtránila z DNA
typ U a nahradila ho typom G. Výskumné týmy sa radovali a zverejnili
výsledky všetkých testov.
Medzitým sa s podobnými pokusmi zaoberala aj armáda a s hrôzou zistila, že
osoby typu G sa vôbec nehodia jej účelom. A tak vyvynula sérum A1. Okrem
toho spustila štvavú kampaň, že B112 má práve opačný efekt, že ľuďstvo sa
pomali mení na mimozemšťanov, a dôkazom je to, že celý vývoj B112 bol
podporovaný práve mimozemšťanmi. Navyše aj označenie hovorí za seba, sme
stodvanásta civilizácia v poradí, ak to dovolíme rozširovať. Ale A1
zabezpečí, že nám už žiadne mimozemské gény neublížia. Okrem tejto priamej
kampane začala tajne dávkovať A1 do rezervoárov pitnej vody skoro v každom
väčšom meste sveta. Kým sa ľudia a vedenia miest dohadovali, ktorý z
prípravkov je vlastne ten pravý, boli v priebehu niekoľkých dní zmenená
ich DNA. Začali sa spory, hádky, na uliciach sa strhli bytky, kriminalita,
ktorá už celých 20 rokov bola skoro na nule, sa teraz rozbujnela, ako ešte
nikdy predtým.
Medzi ľuďmi sa objavili rôzne zbrane. Na čele týchto ozbrojených skupín
stáli školení dôstojníci všetkých armád sveta. Za nepriateľov ľuďstva
vyhlasovali všetkých tých, ktorí spolupracujú na vesmírnych technológiách.
Ničili všetko, čo malo niečo spoločné s vesmíranmi. Továrne, budovy,
mosty, letiská, stroje, prístroje, dopravné prostriedky. Potom krutým
spôsobom linčovali vedcov, učiteľov, špecialistov obsluhujúcich stroje a
zariadenia. Tí sa samozrejme zanedlho tiež ozbrojili a vytvorili si
vlastnú obrannú armádu. Netrvalo dlho a skoro celá planéta bola pokrytá
preliatou krvou. Na všetkých kontinentoch, aj v tých najodľahlejších
končinách, prebiehali kruté a krvavé boje. Ľudia boli vraždení na každom
kroku, ničili sa historické pamiatky. Oheň, dym, ruiny a pustota sa
rozprestieralo všade tam, kde sa ešte pred pár mesiacmi týčili do výšin
domy, postavené na báze odľačených superpevných kovov. Miesto chodníkov a
ciest, kde sa nedávno preháňali antigravitačné autá a autobusy sa teraz
krivoľako plazili zablatené poľné chodníky, plné hrbolov a jám.
A potom sa stalo niečo, o čom vie málokto. Naši dobrodinci videli a
pochopili celú situáciu. Samozrejme po svojom. Pomocou pár sto vedcov,
ktorí si dokázali zachovať úplnú kontrolu nad sebou samým, uschovali B112
do nedokumentovanej miestnosti. Ďaľej zistili, že A1 má aj vedľajší
účinok. Pol roka po užití sú jedinci citliví na telepatické vlny, pomocou
ktorých je možné zmeniť ich pamäť. A tak sa pomocou silných generátorov
telepatického poľa zmenili svetové dejiny od tridsiatich rokov až do konca
päťdesiatych rokov v priebehu pol roka. Neuveriteľné, ale je to tak.
Faktom je, že to bolo vypätím posledných síl, dokonca je možné, že sa
nezodujú všetky umelo vytvorené stopy dejín so spomienkami v hlavách ľudí,
či dokonca s popisom v niektorých učebniciach dejepisu. Lenže to bolo tak
zložité obdobie, a toľko strašných vecí sa stalo, že to spozoruje veľmi
málo ľudí.
B112 má tiež jeden vedľajší účinok. Po požití telo vylučuje niekoľko hodín
určité látky, na ktoré reagujú jedinci typu U maximálnou agresivitou.
Zároveň na pár sekúnd sa vám otvorí okno do budúcnosti a viete presne čas
prvého stretnutia s DNA-U.
Asi také niečo hovoril Gren, keď sa s treskotom rozleteli dvere, do bytu
mi vtrhli policajti v kuklách so sapíkmi v rukách. Hodili nás na zem,
priložili akýsi prístroj k ústam. U Grena prístroj divne zavrčal.
"Nahulený nejakým svinstvom! Doktor !!!" - zreval veliteľ policajtov, na
čo vošiel nejaký doktor v bielom plášti a s okuliarmi na nose. Z typicky
vyzerajúcej aktovky vytiahol striekačku, rozrezal ampulku, nabral do
striekačky a vpichol ju Grenovi do pleca. Na to vytiahol inú ampulu,
proces zopakoval, ale so mnou. Viac si nepamätám.
Na druhé ráno som vstal s veľkým hlavyboľom. Medzi pohodenými prázdnymi
pivovými fľaškami som chcel nájsť ten flakón. Asi ho zobrali. V
nemocničnej pivnici som márne hľadal tú miestnosť . Ako keby nikdy
neexistovala. Zašiel som za Grenom. Mal strašné kruhy pod očami.
"Prepáč, že som včera neprišiel. Sretol som sa s jedným kamarátom a
zakecali sme sa. Spomýnali sme na staré časy hipíkov a tak. Však vidíš
nie?"
Pomyslel som si, že má riadne okno. Alebo nie? Žeby som stiahol celú basu
piva sám a mal som divné sny? Čím viac sa blížil fajront, tým viac som bol
presvedčený, že je to tak. Gren neprišiel, popíjal som si pivko, asi som
čítal nejaké sci-fi ...
Keď som prišiel domov, pri upratovaní som narazil na pohodený mikrofón za
vežou. V kazeťáku bola páska a v smetnom koši som našiel ampulku s
označením A1.
1999©
:)
|
