Smola - Fi poviedkaSmola
Smola - Fi poviedkaSmola
Vrátil som sa domov po dlhom a namáhavom dni. Dnes ma prenasledovala smola
od rána. Električka narazila do náklaďáku a ja som vďaka tomu prišiel do
práce o desať minút neskôr. Šéf ma ihned volal na raport, strhol mi
štvrťročné prémie a znížil nárok na budúcoročnú dovolenku na 50%. Na obed
som sa nedostal, lebo zajtrajšia uzávierka bola presunutá na dnes
poobedie.
Ešte štastie, že ma v chladničke čaká super dobrota. Dostal som od mladej
susedky (s ktorou sa občas vášnivo pomilujeme) zmrazenú pečenú kačicu, k
tomu pribalené zemiaky, zeleninovú oblohu a liter vzácneho vína. Už sa mi
slinky zbiehali. Po otvorení chladničky ma však zmrazilo. Našiel som tam
cedulku s poďakovaním. Teda, doslova tam stálo:
„Na to, že si len úradníček, mal si tu super žrádlo. Ešte sa zastavím."
Bez podpisu, narýchlo načarbané na zdrape papiera. Zúrivý, nechápavý,
hladný, zničený a neviem ešte aký, som sa prechádzal dlhú chvíľu po izbe.
Veľmi dlhú chvílu. Keby som si mohol dovoliť zvukovú izoláciu, tak by som
určite aj zreval. Nie, nezreval, vrieskal by som, až by sklá na okne
rinčali. Lenže som si už nemohol dovoliť ani najmenší priestupok. A
susedia sa stali maximálne netolerantními. Od času, ked som im nezaplatil
odškodné, co vymeral posudkový lekár po tom, čo mi vykĺzol sklenený pohár
z mokrých rúk, spadol na zem, rozbil sa a svojím hlukom spôsobil psychickú
traumu susedovi. Po piatich rokoch dostali povolenie splodiť dieťa, lenže
v tom najlepšom som ich vyrušil. On si myslel, že to jemu praskol nástroj.
Takže teraz budem pracovať ešte osem mesiacov, len za stravu a ubytovanie,
ostatné ide všetko susedovi.
Pät minút pred desiatou zapípal inCom. Váhavo som si z dávkovača zobral
svoj prídel uspávacieho prostriedku. Už mesiac ma prenasledovali tak
strašné sny, až som sa ráno vždy budil celý znicený. Neodvážil som sa však
nedať si lieky. To je to najmenšie zlo, čo som si za poslednú dobu
vytrpel. Zapil som ich vodou, co mi ostala od rána a ľahol do postele.
Ešte som zaregistroval, ako sa presne o desiatej vypli klimatiky v dome a
ponoril som sa do hlbokého spánku.
Mal som pocit úžasnej sily a slobody, neobmedzenej moci, ničím nerušeného
súkromia. Krásny dom, nádherná a vášnivá, ale pri tom jemná a milujúca
žena, dobré jedlo. Mal som istotu, že ma nikto z ničoho neobviní, nikto na
mňa nenakričí, nikto neudrie a nikto ma nepošle nikam. Skôr naopak, ja mám
právo kričat a dupat po iných, cítil som pôžitok z toho, ako sa mi uhýbali
z cesty, schovávali sa predo mnou, rozkazoval som, rozdával úlohy a
termíny. Úlohy som obratom dopĺňal o ďalšie a termíny som obratom krátil.
Mňa prosili, mna žiadali, ja som bol ten mocný ...
Prebral som sa. Úplne. Zas tá sklúčenosť. Zas tá bezútešnost. Zas tá
všednodennosť. Neznášal som tie rána, ten pocit, keď si myslím, že to čo
bolo v sne je pravda a to čo je pravda, bol len zlý sen. Nenávidím ten
prechod od sna k realite, tú zmes zmiešaných pocitov, tú krutú realitu,
ktorá je horšia od najhoršieho sna, ktorá však dovolí, aby tie nereálne
sny som cítil tak skutočne. Čo však nenávidím najviac, to sú samotné sny,
pretože si ich pamätám. Teda nie detaily, vlastne ani útržky. Neviem čo sa
v nich deje, kde som a kto som, čo robím. Pamätám si však ten pocit. Tie
myšlienky nezatažené každodenným nudným bojom o prežitie. Preto ma
prepadáva beznádej, preto som navštívil lekára až po tom, čo som vyskúšal
uspávacie prostredky. Nepomohol mi, predpísal mi však dalšie lieky. Musím
ich brať, kým sa situácia nezlepší. Doslova to tak povedal, situácia. Nie
stav, ci volačo so symptómami, ale situácia.
Tak sa teda večer čo večer napchávam práškami, aby som ráno čo ráno
vstával nekonecne otrávený a zhnusený. Nedokážem sa už ani poriadne
koncentrovať na nič. Skoro som vypustil viac vody, než je denný prídel.
Skoro som zišiel výťahom až na prízemie, aj keď mám povolenie len od
desiateho poschodia. V električke som si skoro sadol, lebo som sa cítil
unavený, napriek tomu, že som už mesačný limit sedenia dávno minul. V
robote som šéfa oddelenia pozdravil zo vzdialenosti 2,8 metra, miesto
predpísaných troch metrov. Ešte štastie, že bol zaujatý družným hovorom so
svojou sekretárkou.
Každá takáto maličkost ma mohla stát další mesiac roboty za stravu a
ubytovanie. Ked som však prišiel k svojmu stolu a presne o 7.00 som si zaň
sadol, dostal som okamžite odkaz. Mám sa zastaviťu firemného právnika.
„Je nám ľúto, ale takého nezodpovedného človeka nemôžeme zamestnávať!" ,
povedal mi ešte než som stihol zavrieť dvere - „Vrhá to zlé svetlo na celú
firmu. V tak ťažkých časoch by bola hotová samovražda riskovať, že nás
niekto kôli vám zažaluje! Dnešné prehrešky vám odpustíme, aby ste si
nemysleli, že sme krutí a pomstychtiví."
Tak som sa peši trmácal na pracovný úrad, lebo kto nepracuje, ten nemá
právo sa voziť. Tam sa na mňa pozerali, ako na najhoršieho vyvrheľa.
Neslušný k susedom, minie hned všetko, čo si zarobí, ešte aj zo
zamestnania ho vyhodia. A taký sa tu odvažuje ukázať. Ked som nesmelo
podotkol, že na ponúknutý pohovor nestihnem prísť včas, lebo som peši a je
to daleko, okamžite ma zaradili do kategóie nespolupracujúcich. V praxi to
znamená, že môžem poberat len 75% nominálnej mzdy.
Keď som kráčal do dalšej firmy, tak sa na mňa vrhla banda teenagerov.
Poodtŕhali mi gobíky, pobrali šnúrky do topánok a vyprázdnili mi vecká.
Len tak. Samozrejme som nesmel ani pípnuť, lebo to boli evidentne deti z
dobre situovaných rodín, ktorým neslobodno kaziť zábavu.
Z pohovoru ma vyliali, len čo som tam vkročil. Doma som dobrú chvílu lapal
dych. Ten výstup ma zmohol a navyše mi strašne škvrkalo v žalúdku. Dnes
som nič nejedol. O deviatej večer niekto zazvonil. Úradník v šedom obleku
v sprievode policajta. Okamžitá výpoveď z bytu. Na dôvod som sa už ani
nestihol spýtat, lebo než som sa spamätal, už zámočník vymenil zámok a dnu
sa nahrnula štastná rodinka. Ked zaklapli dvere, stál som ako obarený. V
tom ma policajt schytil za golier, vykrútil ruky za chrbát, nasadil putá,
kopol ma medzi nohy a zvíjajúceho od bolesti ma odvliekol na policajnú
stanicu. Pre tuláctvo a nedovolené zdržiavanie sa na súkromnom pozemku.
V noci ma v cele akísi spotení a velkí chlapi zbili. Keď som sa prebral z
mrákot, ležal som na nemocničnej posteli. Keď som sa chcel pohnúť,
skrútila ma šialená bolesť. Pribehla sestrička a povedala mi, že po
operácii sa dva dni nesmiem hýbať. Viac povie doktor.
Aj povedal, za ošetrenie a starostlivosť, ktorú mi musia zo zákona
poskytnúť (aspon slabá náplasť za všetky tie príkoria za poslednú dobu)
mi, ako protihodnotu, vyoperovali obličku, na ktorú čakal solventý
pacient. Zároveň to stihlo pokryť kauciu na moje prepustenie, takže len čo
budem môct vstať, budem môct ísť kamkoľvek. Poradil mi, že keď ešte mám
nejaké prostriedky, nech si zadovážim miesto na cintoríne, kým sa dá a že
jeho švagor, akousi náhodou robí v pohrebnej službe, má imou náhodou jeden
lacný flek, lebo jeho klient spadol do drtičky odpadov, takže to miesto už
nebude potrebovat.
Počas ďaľšej noci niekto ukradol z mojej izby pístroje, na ktoré som bol
pripojený. Znova som sa ocitol vo väzení. Spolu so mnou bol v cele jeden
malý, sinavý, štúply a večne nervózny chlapík. Vyklul sa z neho masový
vrah odsúdený na doživotie. Čo ma ešte čaká?
Po troch dňoch som sa dozvedel druhú stránku veci. On bol systémák na
dispečingu v Mestskej električkovej. Chybou systému sa dostala jedna plná
električka do oblasti demolícií, rovno pod padajúci stoposchodový
mrakodrap. On bol zodpovedný, on bol potrestaný. Neskoršie sa síce
zistilo, že samotná chyba bola spôsobená ukradnutým diskom z výpočtového
strediska a že vodič električky si aj tak skracoval cestu, lebo sa chcel
zastaviť za frajerkou, ale trest sa nezrušil. Len miesto na nútené práce v
Mestskej odpadkovej, sa teraz presúšal vo väznici.
Akýmsi zázrakom sa nám podarilo dostať na prácu do väzenskej knižnice, kde
okrem kníh pre dozorcov boli aj počítače nielen nabité hrami, ale aj
pripojené do všesvetovej. Takže kým ja som rozdával a preberal knižky,
usporadúval som sklad, môj celník sa „staral o evidenciu", tzn. že sa
nabúraval do rôznych databáz. Založil mi účet v Mestskej banke, kam chodil
dôchodok z Mestskej dôchodkovej, pridelil mi z magistrátu byt v peknej a
tichej casti, zmenil trest a rozsudok na dobrovoľnú výpomoc vo väzenskej
knižnici odmenovanú len jedlom a ubytovaním priamo na „pracovisku". Toľko
ešte pre mňa nik neurobil. Vlastne som sa mal oveľa lepšie, ako keď som
bol slobodný. Do práce som mal neďaleko, pravidelná strava (spolu s
dozorcami), kľud. Povedal mi, že kedykoľvek môžem odísť, nik mi v tom
nebude bránit. Pravdu povediac, velmi sa mi nechcelo. Pri pomyslení na to
strašné prostredie, v ktorom som vyrastal, kde som žil …
Jediné, čo mi tak trocha vadí, je to, že on je gay a ja ho začínam mať
rád aj po fyzickej stránke...
:)
|
