Americka opica III. (hadka)
Americka opica III. (hadka)
Bol som raz u Joža s Kamilom. Bola tam aj jeho kočka (oficiálna snúbenica),
ale ona tam vlastne bola furt, však bola viacmenej doma. Kecali sme, popíjali,
počúvali zákulisnú hudbu, proste sa bavili.
Potom zvonil telefón. A už sme počuli Joža:
- "Prosím? Ahoj mami. V poriadku, sme fajn. Super, to sa teším. Héééj?
To by bolo super, som za! Ale počkaj, spýtam sa."
- "Anička, mama volá. Od priateľa dostala nejaké lístky na zábavu, či by sme
sa k nim nepridali. Dnes asi za hodinku by sa zastavili pre nás. Šla by si?"
Anči sedí, privreté očká, vychutnávala chvíľku hudbu, chvíľku asi vínko,
čo popíjala, potom chvľku slávy, keď všetci sa na ňu pozerali ...
- "Ani, prosím ťa, pôjdeme?" ozval sa zase Jožo neveriaco hľadiac na duchom neprítomnú Aňu.
- "Mami vieš čo, zavolám ti za chviločku." a zavesil.
- "To je celkom dobrý nápad Jožino, aspoň vypadneme niekam spolu!" v tom momente
zašveholila Anča z gauča.
- "Ale oni prídu pre nás asi za hodinku, stihneme sa obliecť?"
To 'stihneme' povedal takým tónom, že sme skoro vyprskli. Jasné, či ona stihne.
- "Ja s tým problém nemám!" odvrkla.
- "Ahoj mami, tak mi pôjdeme. Ešte mi predtým zavolaj, keď vyrazíte."
A tak sme pomalinky dopíjali, lebo nám bolo jasné, že za chvíľku zatrúbia
na dvíhanie kotvy. Keď sme sa už dvíhali k odchodu tu sa znova ozvala naša
hostitľka (tead ona medzitým žvatlala dosť)"
- "Jožko, ale ja si nemám čo obliecť!"
Jožovi sme v tom moente zachraňovali život búchaním do chrbta, lebo sa práve
napchával arašídami a asi mu zabehli. Alebo čo.
- "Vieš ja som si neuvedomila, že tie šaty čo som si chcela obliecť som už raz
pred tvojou mamou mala na sebe."
- "Vieš, že mame je to jedno! Však sa ideme baviť a nie na módnu prehliadku!"
odpovedal Jožo celkom bodrým hlasom, skôr ukľudňujúcim, než zapáračným, či
vyčítavým. Medzitým som sa už s Kamilom obúval v chodbe, mal som pocit, že tu
je yačiatok niečoho nekonečného.
- "Možno tvojej mame je jedno, čo si oblečie, ale mne teda nie!"
- "Dobre, ja jej zavolám, že neideme."
- "Ale ako jej to vysvetlíš? Nie že sa vyhovoríš na mňa ako vždy!"
To sme už zatvorili tíško dvere. V najbližšej krčme mi Kamil porozprával,
že Anča takto úplne bežne jedná s Jožom. A pritom Jožo nie je žiadný ťulpas,
nejaký zakríknutý, či bojazlivý trasorítkoš. Skôr naopak, pustiť sa s ním do
hádky, to niekedy môže hroziť aj újmou na tele. Hlavne ak ho niekto provokatívne
serie. Ale on ju má rád a dosť jej odpúšťa.
- "Snáď až priveľa." ja na to.
- "Vieš, tebe sa ľahko hovorí, si slobodný. Kočka u teba chvíľku býva, kým vám
vydrží vzrušenie a potom ide niekam inam. Alebo ju ty vykopneš. Ale keď je človek
ženatý, to už nie je také ľahké. To sú už aj záväzky. Putá. Ááále, čo ti to
vlastne rozprávam." uzavrel Kamil.
Nuž ja som ho chápal. Síce mám punc starého mládenca, ale mám všelijaké
skúsenosti. Nuž aj Kamila som chápal. On napríklad má perfektné nápady, čo a ako
urobiť. S ním rád čosi majstrujem, police, kusy nábytku a podobné somarinky.
Má cit pre detail. A čo je dôležité, dopredu premyslí, čo a ako urobí. Aby to
bolo funkčné, spoľahlivé. Však má aj strojnícku priemyslovku. Najväčší gól bol
vtedy, keď do nového bytu sám urobil postele, stoličky, poličky, police, regále
na knihy, ... proste skoro komplet nábytok. S pílkou a vŕtačkou. Natrel to,
bolo to pevné, pohodlné, držalo to, neopadávalo, nerozpadávalo.
Jeho žena sa na to dívala tak všelijak, niečo jej vadilo. Dlho nič nehovorila,
až jedného dňa objavila, že keď prudšie sa pomyká na posteli, vŕzga. A bolo to!
Zrazu celý nábytok bol šmejd, čo nepredávajú ani v bazári. A darmo vysvetľoval,
že to je normálne, že to drevo ešte musí sadnúť, že to prestane. Stačí
dotiahnuť pár šróbov. Proste budila ho uprostred noci, že ona na takom
vŕzgajúcom cárachu spať nebude.
A tak nábytok skončil na smetisku. A s ním aj všetky jeho predsavzatia,
že niečo doma urobí. Minule ma volal, lebo vzpadol držiak zo skrinky
(mimochodom, je to nová skrinka, miesto tej jeho. musel ju vypodložiť,
zadná stena nesedí, opadáva farba na rohu.)
On odmietal to prilepiť, lebo žena ho sfúkla, že to určite dopadne ako s postelou.
A tak teraz sedíme na pive a nadávame na ženy. Veď hej, on to tak nemzslí,
len ho tá jeho štve s tou nedôverou. Ona si mzslí, že v obchode dostane kvalitu.
Hovno v zlate, možno. Ale kvalitný nábytok?
Chceš stôl? Prosím, zaplať a ber. Že za nejaký čas sa spoje uvoľnia?
Že vzpadávajú dvierka z pántov? Že úchztkz sa ulamujú? Opotrebenie, jasné.
Ak chceš opraviť, zaplať. Ošúchala sa farba? Nastriekame, zaplať.
S kvalitným tovarom na trhu to je ako pýtať od prostitútky úctu a lásku.
Sex áno, prosím, to si zaplatíš. Ale potom šlus, odchod. Ak chceš niečo nabudúce,
znova zaplať.
A tak chodíme a platíme.
:)
|
