Americka opica IV. (Spomienky)
Americka opica IV. (Spomienky)
Dnes mám hlavybôl. Včera som tuším zase bol na akcii. Kamarátka oslavovala
promócie. Tajnostkárka. Počkala než vypadnú oficiálni hostia, potom mi zavolala, že jej je
samotnej smutno, či nedojdem si pokecat.
Tak sme kecali. A popíjali, teda skôr ja. Mám aj tak nejake spleenové obdobie.
Spomienky ma nejak začali ťažiť.
Raz som zobral foťák a túlal sa mestom. Tiež som mal takéto obdobie. Našiel
som krásne zákutia pri ruinách bývalej krčmy. Lenže som nič nepofotil, spomenul som si
na kamoša, čo sem chodieval. Už nie je krčma, nie je kamoš. Obaja odišli do večných lovíšť.
Potom som si spomenul na ďaľšieho chalana, čo mi voľakedy nafotil kopec vecí. A snažil sa
ma naučiť fotiť. Potom dostal raz epiletptický záchvat. Posledný. Jedna kamarátka potom
skočila z okna. Kamarát sa zabil na motorke.
Nejak sa mi ľudia strácajú. A ľudia, čo ma k nim niečo viaže, niečo spája. Prečo?
Sadol som si v parku na lavičku, výbavu vedľa seba. Vzhrieval som sa na slnku.
Vyžíval sa v posledných záchvevoch teplých lúčov neskorej jesene. Park bol ľudoprázdny,
ľudia v práci, decká v škole. Len nejkaý ujko psíčkár kdesi vzadu a jedna mamička s
kočíkom. A ja. A ticho.
Asi som si zdriemol, lebo kedď som otvoril oči, sedela vedľa mňa jedna mladá
žabka, čučoriedka, alebo ako ju nazvať. Mladá, pekná, sebavedoma, svet gombička.
Hľadela na mňa pobavene aj zvedavo naraz. Ako to už len takéto skoro-dámy vedia.
"Ahoj! Strážila som ti veci." povedala , akoby to bola tá najväčšia samozrejmosť
na svete. A hneď sa prihrnula úplne blízko. Moje veci preložila pritom úplne nenútene na
druhú stranu. Proste jej zavadzali.
"Fajn, dík." povedal som, skoro až odvrkol.
"Čo si fotil?"
"Nič."
Smiech, akoby som povedal ktovieaký žart. Holka flirtuje! - blesklo mi hlavou.
Ale to snáď nie! - druhá myšlienka. Zatial mi nevadila.
"No fakt, najprv som sa chcel nadýchať a spoznať a vstrebať atmosféru."
"A teraz budeš niečo fotiť. Môžem sa prizerať?"
"Veď ti nič nezakazujem!"
Nič nepovedala, ale ten pohľad! Radšej som sa zdvihol. Kráčali sme parkom,
Prezeral som zákutia, akoby som chcel fotiť. Pritom som vedel, že nechcem ... nemal som
stále náladu. potom mi zobrala tašku, aby som bol voľnejší. Pritom sa nám stretli ruky.
Ten dotyk bol dlhší ako dotyk náhodný. Nechal som to tak. Párkrát som cvakol čosi, ani
poriadne nevediac čo.
"Nehodila by sa ti modelka? Niekedy? Napríklad na tamtú lavičku?"
Páni, tá sa na tej lavičke krútila - hotová modelstar! Vytiahla mi z tašky nejakú
knižku (samozrejme Ovidius) a tvárila sa že číta. Raz tak, potom tak, zaujato, neveriaco,
so smiechom, nestastne ... a to az do momentu, ked sa naozaj zacitala do knizky.
Cez tie rozsirene zrenicky by sa prepchal aj Jupiter!
Nechal som ju chvíľku sa dusiť vo vlastnej šťave, kým som sa tváril, že fotím iné
veci.
"Ideme?" spýtal som sa.
"Kam? K tebe?"
"Myslel som k tebe, že ťa odfotím ako sa učíš ... " odmlčal som sa. Zrazu bola celá
červená. To som si mohol jasne domyslieť, čo si predstavovala pod tým učením. V duchu
som sa bavil jej rozpakmi.
"Dobre." šepla nakoniec. Trochu zmetená.
Do čoho sa to zase strkám hlavu? Že si nedám pokoj. Veď veľmi dobre viem, že
nič z toho nebude, len zbytočne holke blbnem hlavu. Ale čo. Veď ona začala ...
Izbičku mala takú klasicky dievčensky útulnú. Chvíľu sme sa rozprávali, obzeral
som si ju, aj 'interiér' a 'svetlo'. Potom som jej navrhol, že ako keby teraz prišla domov.
Že jej urobím taký cyklus. Tak schytila aktovku, vyšla z bytu, vošla, do izby hodila aktovku,
v kuchyni sa napila, v kúpeľke si opláchla tvár. Potom si vytiahla nejaké zošity a knižky,
kúzlila nimi perom a pravítkom a nad nimi zas kúzlila tváričkou všelijake ksichtíky. Začal
som sa celkom baviť.
"A to sa učíš tak, ako si bola v škole? Nezvykneš sa prezliecť?"
"To hej, ale ... To vážne? Lebo si zvyčajne si dám len nejaké dlhé tričko."
"Výborne! To bude dobré, chcem mať veci prirodzene na fotkách,
nie vyumelkované."
"Dobre, tak ja sa prezlečiem, počkaj vedľa."
"Sranduješ? Veď práve to chcem fotiť!" robil som si srandu. Znova sčervenela,
čosi si zabrblala a prikývla. A mala sklopené oči. Spočiatku. Ale keď som sa o chvíľku do
nich pozrel, vedel som, že som to už prehnal. Holka to berie so všetkou vážnosťou.
"Počkaj, prepáč, len som žartoval."
"Nie, nie, zostaň. Nebude mi to vadiť. Dúfam. " a usmiala sa. Skôr očami, ako
ústami.
Tak som zostal a fotil. Nuž.... keby nebolo keby, nebolo by ostalo len pri fotení.
Ale kedže to keby bolo veľmi silné ... ale neľutujem. Získal som vernú kamarátku, ktorá
pre mňa urobí skoro čokoľvek.
A tak sme neviem pokoľkýkrát spolu predebatili noc. Spolu, v posteli, zakrytí
jednou perinou, nahí. Ale v živote sme nič spolu nemali.
A ja dúfam, že to raz nepokazím.
:)
|
