Vstal a vypol monitor. Tie spravy nehovorili nic. Nehovorili nic o
Vstal a vypol monitor. Tie spravy nehovorili nic. Nehovorili nic o
normalnom zivote, ktory ho tak zaujimal. Ti, tam hore, vobec nemali potuchy,
co by mohlo cloveka, odluceneho od sveta, zaujimat. Co ho po nejakych
volbach, ktore vyhrala nejaka strana? Co z toho tu ma. On by sa skor potreboval
pozhovarat o uplne obycajnych veciach. Uz tu tvrdol pekne dlho. Styri roky
cakal, lenze to bola jeho povinnost. Ostava mu uz len mesiac. To uz vydrzi.
Vie, ze je este jedno taketo stanoviste. Tam je tiez jeden clovek. Pozna
ho akurat z hlaseni, ktore podava po a pred dvanasthodinovou sluzbou. Pat plus
pat minut denne, to staci ledva na predanie kodu, vlastnej spravy. Niekedy im
ostane chabych dvanast sekund na rozhovor. Zhovarajte sa s cudzim clovekom ani
nie pol minuty!
Po sluzbe (tej 12 hodinovej) ma hodinu oddych, potom znova kontrola
a udrzba pristrojov a aparatury, potom hodina volna a spanok. A znova dokola.
Este dve hodiny do konca sluzby. Moze sa sice zaoberat hicicim,
od pozerania monitoru, pisania si poznamok, ale nesmel opustit polmetrovy
kruh okolo pultu. Dokonca aj jedalny automat bol umiestneny tu, na
'pracovisku'. Keby zaznel signal, musi sa do sekundy na to ozvat. To by
bol kontrolny signal. Ten skutocny, poplasny, koli ktoremu tu bol, ten
sa nikdy este neozval. Dufal, ze sa ani neozve.
Nie, nebol vojakom. Tato stanica bola cisto vedecka, zaroven vsak
strazila bezpecnost mnohych miliononv ludi, co zili asi 3 kilometre
vyssie. Sedel tam na jednom konci Certovho prielomu. Podla prepoctov,
stacilo asi 20 - 30 metrov posuvu pody a tato cast americkeho
kontinentu sa zosype do Ticheho oceanu. Pat velkomiest, desiatok
desattisicovych mesteciek a stovky osad by boli v okamihu zaliate
vlnami Pacifiku.
Tato stanica tu uz stoji dvadsat rokov. Zatial pristroje
nezaregistrovali ani jeden otras, ktory by suvisel s touto ozrutnou
trhlinou.
Ak bysa ozval signal, najprv by musel zistit smer, velkost a
rychlost lomu. To sice za neho urobi pocitac a vysledky mu, ale to
dalsie zavisi len od jeho intuicie - ci okamzite vyhlasi poplach, v tom
pripade by nastala 'Velka evakuacia', alebo by nespravil nic. To prve
nacisto spustosi cele pobrezie, vypukne panika, zahynie vela ludi v
urcitych stvrtiach a castiach miest. To druhe by mohlo znamenat smrt
vsetkych ludi, vsetkych bez vynimky, ale ak to nie je nic vazne,
znamena to zivot.
Nechcel na to mysliet, bol by za ten cas z toho zosalel. Ten kusok
uz vydrzi. potom odide co najdalej z tejto casti pevniny. Peniaze,
ktore za tu sluzbu dostane, mu vystacia bohate az do smrti.
Pat minut pred koncom smeny sa spojil s Jednotkou. Sprovil prenos
pamati pocitaca do druheho. Cisla, data, kody a znova cisla. Koniec.
Vstal, presiel sa k lozku lahol si. konecne moze pustit aj hudbu.
Keby sa nieco stalo, vsetko by sa aj tak same vyplo. Vzy po sluzbe si
nieco rad vypocuje. Nastastie zo 'Zeme' posielaju 'novinky' z jeho
oblubeneho zanru.
Hudba dihala a on sa pustil do udrzby. Presne podla predpisov.
Najprv test pocitaca, kontrolnych pristrojov, prezrel klimatizaciu,
elektricku a vodovodnu instalaciu, nakoniec aj podavac jedal. To svetko
mu obycajne trvalo pol druha hodiny. Nakoniec znova nastavil na
pocitaci rezim kontroly pristrojov a mal pokoj az do dalsej 'sluzby'.
Znova ubiehali dni. Cakat, cakat, cakat ...
Nastastie mal pevne nervy. Vzy bol na to hrdy, ze sa dokazal
ovladat.
Pri beznom spojeni pred sluzbou sa najprv trocha zarazil. Bol tam
niekto iny. V kombineze s cislom 16. Na jeho spytavu pohlad dostal
odpoved:
-"Zosypal sa."
Odkedy je tu, tak to bol uz druhy, co to nevydrzal a rupli mu
nervy. Je to narocne.
Znova sa striedali 'dni' a 'noci'. Este tyzden. Zdalo sa mu, ako
keby tu bol odkaziva. Ten tyzden si este vedel predstavit. Ale potom ...
Posledna smena. Pol hodiny do konca, do odovzdania. Uz tu nestravi
dalsiu 'noc'. Pride vytah, vystupi z neho jeho nastupca. Pezru
vsetkospolu. Jeden prvykrat (aj ked to uz robil nespocetnekrat pocas
polrocneho vycviku), druhy poslednykrat.
Pat minut pred koncom smeny. Spojenie s Jednotkou. Vsetko prebieha
ako inokedy. Aspon sa na konci reportu s tym druhym rozlucil. Predtym
sa nevideli, ani sa uz neuvidia.
Vypol monitor. Vstal a lahol si. Nepustil si muziku. Osobne veci uz
mal zbalene. Zacul zvuk, ktory tu este za jeho pritomnosti nikdy
nezaznel.
Vyskocil a dobehol k pultu. Ziadna signalka.
Usmial sa To sa vytah priblizoval. Otvorili sa dvere a vstupil
clovek, ktoreho, samozrejme, nepoznal. Mali rovnaku kombinezu, len
prichodziemu svitilo na rukave cislo 17, kym on mal 13ku.
Predstavili sa kyvnutim hlavy. Sadli si ku stolu. Najedli sa.
Potom sa spolu pustili do udrzby. Vsetko v poriadku. Nakoniec v
pocitaci zmenili kod operatora.
Zobral si svoj kufrik a vstupil do vytahu. Tu bol naposledy pred
styrmi rokmi.
Tridsatosem minut cesty hore mu poriadne rozburilo zaludok. Odvikol
si. Dvere sa otvorili a on vsupil do miestnosti. Vyzliekol si kombinezu
a obliekol si biely plasst. Presiel do vedlajsie miestnosti, kde uz
nanho cakala skupina lekarov. Prezreli ho, vysetrili. Mal cudny pocit,
naraz tolko ludi pokolo neho.
Pustili ho. Mal este den karanteny pred sebou. pomali si zvykal na
'zemsky' vzduch , nesterilizovany, zmiesany s roznymi vyparami,
vyfukovymi plynmi, ale aj vonou kvetin, pokoseej travy, proste obycajny
vzduch.
Sedel s riaditelom tejto spolocnosti. Na pol uch pocuval jeho
chvalu. Nic si toho nerobil. Prevzal sekovu knizku so sumou, z ktoreho
by sa normalnemu clovekovi zakrutila hlava. Podali si ruky a bol volny.
Vysiel pred budovu. Zamotala sa mu hlava z mnozstva ludi,
hmyriacich farbami - kazdy sa niekam ponahlal. Strkali donho a on sa s
radostou, typickou pre jeho povahu, nechal unasat tym mohutnym prudom.
Doslova citil pulz ulice.
Zachcelo sa mu pozhovarat s niekym znamy. Koho poznal, s kym by
mohol pospomynat a zaroven sa ho vypytovat.
Spomenul si na jedneho priatela, co zil nedaleko. Zasiel na tu
adresu, ale ten uz tam nebyval. Vlastne sa to dalo cakat.
Spomenul si na jedno telefonne cislo. Nezvonilo dlho, Zdvihol to
jeho kamarat, aspon podla hlasu aj mena to bol on. Lenze mu dalo vela
namahy, kym sa z druhej strany ozvalo:
-"Aha, uz viem. Nazdar. Co chces? Predo volas?"
Nepatril medzi tych ludi, co sa za kazdu cenu vnucuju. Tak radssej
zavesil. Este chvilu sa tulal po obchodoch, zasiel do podniku, ktory
vyzeral celkom nobl, potom, to uz bol vecer, zasiel na letisko.
Uplne sa vyzival v starte, zjedol veceru a zaspal.
Pred letiskom si zobral taxik a v hotelo si zajednal izbu na
tyzden.
Dva dni ostal v hoteli, maximalne vecer zasiel do susednej ulice,
kde bola fancuzska kuchyna.
Treti den si chcel zohnat vlastny byyt. Nasiel niekolko celkoom
peknych izieb, podkrovnych bytov, ale aj luxusne vily. Lenze uz prestal
tuzitpo tom, aby tu zil.
Nieco mu stale chybalo. mohol vsetko mat, co len chcel, ale akosi
to nebolo ono.
Aj robotu si nasiel. Len tak, aby niecim zabil cas. Nosil bedne so
zeleninou. Zacali sa nanho pozerat ako na cudka. Byva vo vybornom
hoteli miesto podnajmu, na veceru chodi do jednej z najdrasich jedalni
v meste a robi nadennu pracu. Nechal to tak.
Zasiel do hor. Citil sa tam, ako v raji. Ludi nikde. Aj ked mu
predtym chybali, za ten kratky cas sa ich dokazal prezrat. Nevedel si
medzi nimi najst miesto, co bolo u neho nezvycajne. Predtym bol
zvyknuty, ze spolocnost okolo seba viedol on.
Liezol na skaly, spustal sa do jaskyn, lovil v lesoch. Pomahal pri
tazbe dreva, sekal v lome. Ziadna uradnicina mu nesedela, ale ani unava
telesna z neho nezhodila ten cudny pocit.
Znovasa tulal po horach.
vydrzal celu zimu, jar a leto. Poznali ho na velkooom uzemi ako
najlepsieho horskho sprievodcu.
Na zaciatku jesene si spomenul na jedno dievca. Zasiel do mestecka,
kde byvala. Za jej rodicmi.
Velmi sa prekvapil, ked dvere otvorila ona. Hned ho sice
nespoznala, ale za pol minutyuz sedelu nej v kresle. Zhovarali sa o
minulosti. Konecne zacal citit, ako to napatie z neho opadava.
Ona vsak bola cim dalej, tym nervoznejsia. Az mu to zacalo byt
napadne.
Az vtedy si vsimol na jej ruke zlaty prsten. Na svoj spytavy pohlad
dostal odpoved, aku vlastne mohol cakat:
-"Pat rokov si sa tu neobjavil. Ako keby si sa bol prepadol pod
zem. Nikto nevedel kam a na ako dlho si odisiel. Nemohla som cakat az
do smrti."
Nepovedal nic. Zmohla ho znova unava. Hladel jej do oci. Ona este
so slzami v ociach dodala:
-"Vzli sme sa pred mesiacom."
Prikyvol. Chapal, ze ked ju necha na pokoji, bude stastna. Na
rozlucku jej este s usmevom poprial vela lasky. V meste nakupil
velaveci o ktorych sa domnieval, ze by sa v mladej domacnosti zisli a
nechal ich poslat.
Uz vedel co spravi. Nie nevezme si zivot, aj ked s ludmi nedokaze
uz zit, ale ani bez nich.
Znova nasadol do lietadla. Prisiel pred budovu a vybral sa za
riaditelom.
-"Aha, trinastka. Viem, viem. Ale uz mame plny stav. Lusi sa hrnie
neurekom. Chapte, nam neideo peniaze, ktore, ako hovorite, aj vratite.
Aj ini chcu zit. Treba im dat prilezitost. No, hlavu hore, keby nieco,
tak si vas najdeme!"
Podali si ruky a bol volny.
Vysiel pred budovu. Zahladel sa na to farebne hemzenie pred sebou.
Uz pri tom necitil nijaku radost. Sledoval ten zmatok nezucastnene.
Nevedel v nom najst ijaky rytmus, ziadny pulz.
Spravil paar krokov a masa ludi ho zhltla. Prud zivych tiel ho
unasal bez ciela, aj ked kazda ta ciastocka toho mohutneho toku mala
svoj vlastny ciel, ktory sa snazila co najrychlejsie dosiahnut. Kazda
ciastocka, az na jednu.
:)
|
