Kde bolo - tam bolo.
Kde bolo - tam bolo.
Kde bolo, tam bolo, to na tom nič nezmení, že to bolo, a kedy, to už vôbec
nie je dôležité.
Sedel tak raz za stolom, starý a vyslúžilý. Často tak sedával, pohár s
lahodným mokom pred sebou, zahľadený do diaľav (ľudovo povedané: do blba).
A dumal. Už veľakrát uvažoval nad tým istým. Vraj na začiatku bolo slovo.
Potom ... pamätal si celý ten postup, na ktorého konci bol človek.
Nechápal však niektoré súvislosti.. Kde sa objavil on sám? Prečítal skoro
všetko, čo našiel. O ňom nikde ani zmienky. Jeho paäť siahala ďaleko, ale
nevedel, čo bolo pred tým.
Pamätal sa, ako slúžil jednému kráľovi. Ten mal dcérku. Takú malú, osem až
dvanásťročnú. To si už kupodivu nepamätal, presnejšie poedané, pamätal si
to presne takto. Často sa s ňou hrával v záhrade. Tá bola velikánska,
pripomýnala skôr obrovský park s lesmi, jazierkam. Nosil ju na svojich
rukách, na chrbte, ale častejšie chodila sama, pešo. Učil ju všeličo, o
prírode, o umení, o kráľovských spôsoboch, rozprával jej príbehy z kroník.
Lenže bol občas celý nesvoj z jej otázok. Teda nie zo všetkých. Keď sa
pýtala na rastlinky, zvieratá, na vietor, na spoločenské správanie, tak
mal okamžite sformulovanú odpoveď. Dlhšie to trvalo pri otázkach typu:
"Prečo pes nelieta?", "Prečo ľudia plačú?", "Plačú aj zvieratá?". A boli
aj otázky, na ktoré nikdy nevedel dať odpoveď. Lepšie povedané, odpovedal,
ale sám cítil, že nedostatočne. Napr.: "Čo je to smiech?", "Čo je to
plač?", "Čo je to mať rád?", ... to už sa odmlčal úplne.
Potom vždy dlho sedával a roznýšľal nad tými otázkami. Nevedel pochopiť,
odkiaľ sa berú u tak malého dievčatka, keď ju to ešte nik neučil. Nevedel
odpovedať a to bolo pre neho nezvyčajné.
Raz si ho dal kráľ zavolať a povedal mu: "Už si sa napracoval dosť.
Princezná dostane nového učiteľa. Ty jej už nestačíš. Ďakujem ti za
služby." Pristúpil k nemu, položil ruku na jeho plece a ...
... a odstúpil od od neho. Nebol to však kráľ. Tento mal na sebe modré
nohavice zo silnej látky a čierne tričko s akýmsi nápismi. Mal dlhé vlasy
a okolo krku silnú strieborrnú reťaz.
"Pozri! To nie je socha! " - povedal niekde dozadu. Obrátil sa, za ním
stál podobník mladík, ako ten prvý. "Akýsi stroj, či čo ..."
"Želám dobrý deň pánom urodzeným. Som učiteľom našej vzácnej princeznej."
"Koho?"
"Dcérky nášho múdreho kráľa."
"Akého kráľa, do čerta?"
Zasekol sa. Nevedel si spomenúť na meno.
"No nič starký, to prejde."
"Ale ja som jej aj spieval!"
"Tak nám zaspievaj. Pamätáš si nejakú pesničku?"
"Áno, samozrejme! ... Vlastne nie. Ale môžem zložiť novú!"
"Tak načo čakáš?!"
Tu som sa zašil,
tu ma nájdeš,
tu som sa dostal,
tu ma hľadaj.
Nesmúť za mnou,
moja malá,
ja sa vrátim,
len ma čakaj.
Neuleť mi
láska moja,
staré rany
sa ešte hoja.
Chcem aby si
šťatná bola.
Nezabudni,
si slobodná.
Tí dvaja ho potom zaviedli sem. On tu odvtedy často sedával. Hovoril s
ľuďmi. Spieval im staré piesne, občas nejakú vymyslel, vypil si svojich
dvanásť pív a šiel ďalej svojou cestou. Aj dnes, ako včera, ako aj zajtra.
"Konečne vypadol ten starý blázon´. Vychovávateľ dcérky nášho kráľa!"
V reštaurácii vypukol obrovský smiech. Nik už naňho nemyslel. Pokračovalo
sa v debate o politike, o futbale o ženách...
Kde to je, tam to je, to na tom nič nezmení, že to je.
1988©
:)
|
