Bol raz jeden chlapec. Volajme ho trebars Bernard. Vela cital, ucil sa,
Bol raz jeden chlapec. Volajme ho trebars Bernard. Vela cital, ucil sa,
pozeral dokumentarne filmy. A hovoril si, ze ked raz bude velky, vymysli nieco
velke a bude slavny. Bude vedec, vynalezca, badatel. Bolo mu to jasne. Niet o
com pochybovat.
Medzi rovesnikmi ho mali skor za cudaka ako za seberovneho. Jemu to nevadilo.
Nemal sa s nimi o com rozpravat, ich nezaujimali najnovsie objavy v astronomii,
fyzike, matematike, chemii, elektronike, kybernetike. A jeho nezaujimalo kto ma
co oblecene, kde sa hra aky futbalovy zapas, kto bude rozhodca, kto vyhra
superstar, a podobne hluposti.
Bernard si robil doma rozne hracky. Robota, ktory ho vzdy pozdravil, ked
dosiel domov. Pouzival ho namiesto budika a dialkoveho ovladaca. Staru
premietacku na diapozitivy prerobil na vystupny monitor z vreckoveho pocitaca,
takze si na plafon po veceroch premietal filmy, ukludnujuce a meditacne obrazce.
Jedneho dna sa vsak stalo, co sa stava bezne ludom, ked sa im zacnu prebudzat
hormony. Zamiloval sa do jednej spoluziacky. Bola ina nez ostatne, bola milsia,
mala krajsi smiech, jemnejsi hlas, krajsi usmev. Ale ona si ho vsimala len o
nieco malo viac ako ostatni. Ako to zmenit?
Od myslienky k napadu preslo niekolko bezsennych vecerov a noci. Co by mal
mat, co nemaju ostatni, aby dal jasne na javo, co dokaze a kto je vlastne
v skutocnosti? Ostatne dievcata vzdy obdivovali, ked niekto prisiel s nejakym
modnym znackovym doplnkom. Tricko kenvelo, tenisky puma ci adidas, cd prehravac,
mp3 prehravac, novy druh mobilu so zabudovanou kamerou, tv prijimacom, atd.
To vsetko v momente zavrhol. Jednak, ze Bernardovi rodicia az tak vela penazi
nemali, ale hlavne preto, ze mu to aj tak bolo uplne cudzie.
Az jedneho dna, v jedno jarne nedelne rano dostal napad. No nedostal ho
hned ako vstal, ale pod vplyvom udalosti. Za vsetko mohlo zmena casu zo zimneho
na letny. Proste, v noci sa mali hodinky posunut o hodinu dopredu. Nic neobvykle.
Lenze ako postupne clenovia rodiny vstavali, kazdy posunul tie hodinky, na ktore
natrafil. A ked vstaval Bernard, tak ten proces bol v plnom prude. A tak na
niektorych hodinkach bolo pol deviatej, na inych pol desiatej, pol jedenastej,
pol osmej, pol dvanastej. Proste si kazdy mohol vybrat cas, aky mu vyhovoval.
Samozrejme stacil zapnut radio, ci televizor. Ale to nie je podstatne, ked
sa na tom dopozabavali, Bernard uz sedel pri ranajkach s indiferentnym vyrazom
a nad niecim meditoval. A tak vymyslel stroj casu. S ktorym sa bude dat pozriet
do minulost, i do buducnosti. To nema nikto, s tym dokaze zaimponovat akemukolvek
dievcatu! A este ako vedlajsi produkt, bude slava a aj peniaze, za ktore si bude
moct dovolit dat postavit super laboratorium. A nieco ostane aj rodine. A tak
budu vsetci spokojni.
Potom ho par dni poriadne nevideli. Nebudem zabiehat do podrobnosti, ale
nakoniec lezala na stole preglejkova krabicka velkosti diskmana. Na nom jeden
vypinac, jeden potenciometer a pod priehladnym okienkom, malinkaty globus,
nad ktorym bol z nitiek urobeny kriz. Ovladanie bolo proste: vypinacom sa
zapol pristroj, potenciometrom sa dalo pouvat v case podobne, ako sa ladi
radio. Vlavo do minulosti, vpravo do buducnosti. Miesto sa nastavovalo otacanim
globusu tak, aby krizik ukazoval na pozadovane miesto. Navrat bol primitivny:
stacilo vypnut pristroj. Tym bolo zabezpecene aj to, ze keby sa stalo so
strojom casu cokolvek, Bernard sa automaticky vrati domov.
Samozrejme ho aj vyskusal. Pozrel si v minulosti divoky zapad (skoro ho
zrazil dostavnik ked sa objavil, ale inak nuda), pozrel dobyvanie troje (skoro
ho zasiahol sip, ale inak sa tam dlho nic nedialo, len cast vojakov sa
presuvalo z miesta na miesto slimacim tempom, ini polehavali na zemi a
odpocivali, inak nuda). Vhupol aj do obdobia stavanie pyramid. Doslova vhupol,
pretoze sa zmaterializoval v priehlibine, do ktoreho vzapati otroci sypali
piesok. Takze nez sa nazdal, tak bol povyse kolien v piesku a nemohol sa pohnut.
Otroci sa krikom rozprchli za dozorcami, ktori brali svoje korbace a sli sa
pozriet, co tak vystrasilo pracovnikov. Na ich prichod Bernard uz radsej
necakal. Co videl to mu stacilo. Aj tam bola proste nuda.
Rozhodol sa, ze do buducnosti uz pojde s Vierkou. Nezapochyboval ani na
sekundu, ze ona pojde s nim. Po skole jej to navrhol.
- Veronika, chcel by som ti nieco ukazat. Nieco zaujimave.
- Ty mas nove topanky?
- Nie, mam taky pristroj.
- Ty si si konecne kupil diskman?
- Nie.
- Tak mas doma DVD prehravac Sony? Ten novy s 12 pasmovym zvukom a
3D imax okuliarmi?
- Ale nie.
- Tak co? Povedz!
- Vies co, to musis vidiet. Prides ku mne? Mam to doma.
- Dnes nie. Niekedy inokedy dobre?
- No dobre. Zajtra?
- Vravim niekedy inokedy. Ja ti poviem.
Tak Bernerd cakal niekolko tyzdnov. Uz mu to zacinalo byt blbe, obcas sa
znova spytal Veroniky, ale v podstate dostal vzdy podobnu odpoved.
Niekedy inokedy.
Uz parkrat chcel porusit slub, ktory si dal sam sebe a pozriet sa do
buducnosti sam, ale nakoniec odolal. Ved co by to bol za chlapa, keby nedodrzal
ani to co slubi sam sebe? A tak odolal a pristroj nezapinal.
Az jedneho dna sa dockal. Veronika sa s niekym strasne pohadala, ze nechcela
z tej partie nikoho ani len vidiet. V tom ju Bernard oslovil a ona mozno z casti
z trucu pred ostatnymi vybrala sa s nim k nemu domov.
Pozerala sa na nevabne vyzerajucu krabicku na stole. Ziadne ledky, displeje,
ziadne reproduktory, pripojky do veze, ci pocitaca. Obycajna preglejkova krabica,
akesi primitivne ovladanie na nej, inak nic. Teda nie obycajna. Doslova skareda.
- To je CO?
- Poviem, ale nepovies to nikomu?
- Co ja viem?
- Slub mi to!
- No dobre, nepoviem to nikomu.
- To je stroj casu!
- Si debil. Si myslis, ze ked ty sa hras ako male dieta, tak to budem robit
aj ja? Idiot. Ja som vedela, ze nie si kompletny!
Buchla dvermi a ostal po nej len akysi zvlastny mix voni jej vonavky a mejkapu.
Bernard ostal ako obareny stat uprostred izby. Funkcny a odskusany stroj casu
zatial lezal na stole pripraveny kedykolvek zobrat kohokolvek do pozadovaneho casu.
Ale kedze to bola neziva vec, sama o sebe nemohla zmenit na osudoch ludi nic.
Na to bolo potreba cloveka. Cloveka, ktory nieco chce, ktory po niecom tuzi,
ktory o niecom sniva, ktory dufa. Ktory miluje, ktory je plny energie.
Ale Bernard nebol ani jednym z tychto ludi. Bola to troska, prasknuty balon,
nekonecna cierna diera, vrece beznadeje, zufalstva, bezmocnosti a apatie. Kym
rozmyslal nad tym, preco Vierka takto zareagovala, automaticky a bezmyslienkovite
zacal krabicku rozoberat. Odmontovane suciastky ukladal na svoje povodne miesta.
O niekolko rokov nastupil do jednej firmy ako uctovnik a ked siel do dochodku
bol stale uctovnik. Nie veduci uctarne. Len uctovnik.
:)
|
