Bol parný deň a po šichte som si zašiel na kofolu. Veď prevláčať bedne s
Bol parný deň a po šichte som si zašiel na kofolu. Veď prevláčať bedne s
počítačmi a podobným haraburdím dá riadne zabrať. Aj Jano mal chut’, tak
sme sa stavili vjednom motoreste. Jano si sadol ku stolu a ja som šiel k
barpultu po dva tmavé, chladivé pollitráky.
Všimol som si nejakú kočku pri neďalekom stole, ako sa na mňa pozerá.
Usmial som sa, úsmev vrátila. Zrazu som sa zrazil s takým chriaštelom. Teda
zrazil je silné slovo, drgli sme sa lakťami. Ani by som si to nevšimol,
nebyť toho, že spustil príval nadávok. Že on je na rade, že som ho
predbehol, že ked sa neviem správať, tak mám vypadnúť, a tak. Ukľudnil sa,
až keď som sa ho spýtal, či mu mám uvalit’.
Vypili sme svoje, sadli do dodávky a vyrazili sme smerom ku garážam. Za
parkom nás predbehol tmavý bavorák, ktorý okamžite začal brzdiť. Len
tak-tak, že sme doň nenarazili. Jano, ako šofér, vyskočil a šiel k
bavoráku. Ja som tiež otvoril dvere a súkal som sa von, ked zrazu zaznel
výstrel. Jano okamžite klesol s prestrelenou hlavou. Videl som, ako z
bavoráka vylieza človek s býčou šijou a s búchačkou v ruke. Z voza sa
ozývali nadávky a výzva, aby dostal aj toho druhého. Viac som nečakal. Nie
som zbabelec, ale zdravý rozum velil k bleskovému zmiznutiu. Po hlave som
skočil do kríkov vedla cesty. Kombináciou plazenia a prískokov som sa
vzďaloval od cesty a hlavne od tmavej siluety, čo občasným štekotom
železného psa posielal za mnou jednu olovenú včeličku za druhou.
Zrazu som sa o kohosi potkol. Bol to ožratý bezdomovec, čo sa teraz s
breptaním snažil postaviť na nohy. Narobil pri tom dosť ruchu, takže som sa
vôbec nedivil, že další výstrel ho zasiahol rovno do čela. Musel som uznať,
že ten mrchavec vedel dobre strielať. Bezdomovec sa prevalil a s čľapotom
spadol do riečky.
Rýchlo a potichu (ak sa vôbec dajú tieto dve veci zároveň robiť) som sa
odplazil povyše, co najďalej od tohto miesta. Schúlil som sa pod hustým
krom. A čakal.
A premýšľal. Jedna vec je prepadnút dodávku plnú čohosi cenného. To sme
mali celý deň. Teraz je dodávka prázdna. Peniaze nepreberáme, tie idú z
účtu na účet. Žiadna hotovosť. Aký amatér sa pustí do takejto akcie? Veď z
toho nemohol byt žiadny zisk. Lenže to prevedenie bolo až prĺliš
profesionálne. Ten bujak nič nepovedal, jednoducho Jana odstrelil ako psa.
A ako trafil toho bezdomovca, to my naháňalo husiu kožu. Toto nebol amatér.
Potom na napadla hrozná myšlienka: niekto nás chcel odstaviť. Nič iné
logiku nemalo. Ale kto a prečo?
Počul som, ako si niekto razil cestu k miestu, kde plávalo telo bezdomovca.
Videl som odlesk baterky. Pár sekúnd bolo ticho.
“Ty hovädo! To nie je on! Za čo ťa platím? Aby si si strielal tulákov?
Nájdi ho a zlikviduj!”
Potom som počul ako sa niekto prediera k ceste, štartuje a s kvílením
pneumatík vzďaluje. Potom štartovala naša dodávka a odišla. Zostalo tícho.
Tma.
Asi desať minút som sa ani nepohol. Neviem prečo. Veď odišli. Bol som
zdrvený. Ten hlas som spoznal. Bol to ten blbeček z motorestu.
Zrazu sa pri mne ozval mobil. Môj nie, lebo ten som nechal v dodávke. Aj
prachy, doklady a klúče od bytu. Hneď vedľa kríku stál ten zabijak. Jemu to
pípalo vo vrecku.
“Ano’? Jozef Krátky,... 34 rokov,... Májová 72. Rozumel som. Nájdem to.
... Nie, tu už nie je. Samozrejme! Nemajte obavy!”
Vyrazilo mi to dych. Vedeli presne kde bývam, ako sa volám, ako vyzerám.
Nemám prachy Nemám doklady. Nemám nič. A nemôžem íst ani domov.
Chlapík si zavolal taxík a odišiel. Teraz už naozj. Vyteperil som sa z
kríkov. Snažil som sa trocha oprášiť, ale veľmi to nešlo.
Kam teraz? Domov som to ďaleko nemal, lenže tam nemôžem. Zostával mi jedine
Plachťák. Nie je to ktovieaký kamarát, je to riadny čudák, ale viem, že je
na neho spoľahnutie. A hlavne ma nik u neho nebude hladať. Jeden problém je
vyriešený. Ďaľší budem riešit cestou. Ako dostať rodinu do bezpečia?
Jednoducho zavolám. A pošlem ich niekam. Ako zavolám???
Tak som si to nabral okolo krčmičky, kde som vedel, že občas nejaký známy
sedí. Aj sedel. Netrúfol som si však vojsť dnu, tak som musel asi tridsať
minút cakať, než si pôjde odľahčiť. Bol trochu mimo, asi to bolo aj dobre,
lebo sa na nič nepýtal a podal mi mobil. Zavolal som Plachťáka a
porozprával som mu udalosti. Musel som mu do podrobna popísať chlapíka z
motorestu. Medzitým mobil začal pípat. Ešte som začul ako ma dôrazne
posiela domov a potom sa mobil nadobro odmlčal. Vybila sa baterka.
Veľmi dlho som postával vo vedľašej uličke oproti nášho domu. Nikoho nebolo
vidno. Nikde. Videl som, ako sa dcéra pozerá na telku, žena čosi číta. Doma
je teda všetko v poriadku. Zabijak bude číhať niekde pred domom. Na
strecháh sa nedá. Na ulici nikoho. V predzáhradkách sa nedá skryť, navyše
sú tam aj psi. Autá tu neparkovali. Všetko je jasne osvetlené. Nikde nebolo
níkoho. Nikde.
Nakoniec som vykročil. Poobzeral som sa, stále nikde nikoho. Podišiel som k
nášmu vchodu, keď som zacítil malý tlak z ľavej strany. Ani som sa nemusel
obzrieť. Vedel som si predstaviť tú hlaveň, čo mi ju strkal do boku. Zjavil
sa ako duch.
“Dobre, vzdávam to. Chcem sa len rozlúčiť s rodinou. Poviem im, že idem na
služobku. Vy ste naša ochranka. Nechcem robiť problémy”
Zabijak súhlasil a tak som zazvonil. Žena otvorila, vošli sme dnu. Tam ma
prekvapil Plachťákov dialekt.
“Dodol Že už ideš! Á - koho to vedieš? Veď teba poznám! Ty predsa pracuješ
pre Kohúta! Že mám pravdu?!’
Zabijak sa zmohol len na prikývnutie.
“Tak ho pzdrav od Plachťáka, keď s ním budeš.”
“No čo ty tajnostkár, “obrátil sa na mňa” nespomýnal si mi, že máš nejake
kšefty s Kohútom!”
“No vieš, nemôžem všade všetko rozpávat!” odpovedal som dosť vyhýbavo.
Keď žena odišla do kuchyne čosi pripraviť tu sa Plachťák otočil na zabijaka
úplne iným hlasom:
“A teraz mi nevešaj bulíky na nos. Máš ho zlikvidovať?” ukázal na mňa.
Zabijak len prikívol.
“Zavolaj Kohúta! Hneď!” prikázal nekompromisne.
Zabijak vytiahol mobil, stlačil tlačítko a ozval sa žalostným hlasom ako
zbitý chlapček. Plachťák mu vytrhol mobil z ruky:
“Nazdárek kohútik! Tu je Plachťák. Čo, hrávaš ešte karty’? HAHAHA ...
Jasnééé,... dáme, dáme. Ale teraz o niečom inom. Mám kamoša čo s nim máš
nejaký problém. ... Dnes ... no presne. Vieš, ja som mu za niečo veľmi
zaviazaný. Do smrti. Ako ty mne. Takže ho necháš. Fajn? ... No počkaj to
nie je všetkol Vďaka tebe je v strašných sračkách! Zabil si mu kamoša, čo s
ním podnikal. Takže na jeho účet prevedieš nejakých desať melónikov. ...
Dobre. Ďalej, má problém s bývaním. Prenajatý baráčik, majiteľ buzerant. ..
To by šlo. Sedem izieb bude stačit. Aj tá lokalita je dobrá. Kľúče v
pondelok! ... No výborne, a čo do nej? „ odtiahol mobil od ucha a spýtal sa
ma:
“Akú značku auta preferuješ? Osobné a potom náklaďák, alebo dodávku, ktoré
chceš.” Nezmohol som sa naslovo.
“No vieš čo, nechám to na tebe. Aj osobák, aj dajakú dodávku. Ale žiadny
šunt! A samozrejme nové! A čisté! Nech nemá opletačky s chlpatými.... To má
čas, stači v pondelok, s kl’účami od baráku. Ale prachy pošli hneď. ...
Akože prečo? ... Jááj, vieš zdochol mu kanárik, tak bol trochu mimo. Chcel
si dať panáka na jeho pamiatku. ... A ty si ako vyvádzal, keď ti frajerka
zrazila psa? Veď si ju hneď hodil do priehrady aj s beténovou topánkoul ...
No však dobre. Prídem,... dáme, dáme... Čaul “zaklapol mobil, vrátil ho
zabijakovi.
“Dnes máš padla! Môžeš ísť.”
Zabijak sa pozdravil, vypoklonkoval sa a odišiel.
Sedel som ako puk. Jednu chvíľu ti niekto strká do rebier s búchačkou a je
ti jasné, že nie zo srandy a že do rána nedožiješ, o pár minút máš na konte
bubákov kopec, nový dom, auto a život pred sebou.
“Čím ti bol tak zaviazaný?’
“Ten pako so mnou hral karty. A keď prehral, chýbala mu jedna koruna!
Stavil a nemal, debil. To vieš, keby sa to roznieslo, jeho vlastní by ho na
fleku zabili. Lebo mňa nezaujíma, čo má na konte, ale na stole. No nič, to
nechaj plávať. Od neho už máš navždy kľud. Ak čosi ešte potrebuješ, povedz.
Ja som ti predsa tiež zaviazaný.”
Stále som asi hádzal veľmi nechápavý pohl’ad.
“No pamätáš, keď sme raz čosi oslavovali a potom som sa vytyčkoval? No, nik
totiž nesmie o tom vedieť, že ja neznesiem chlast. A viem, že ty to
neprezradíš. Aspon dúfam.” pozrel na mňa s takým prosebným pohľadom, že
keby som si aj spomenul, kedy som s ním chlastal, sl’úbil by som mu to.
Veď čo by jeden pre kamaráta neurobil.
:)
|
