Americka opica II. (mobil)
Americka opica II. (mobil)
Čítam si kľudne Ovidia, keď začujem rozhovor. Normálne nezvyknem
načúvať, ale keď tak hlasno hovotili.
- "Ja to chcem! Chcem, aby si mi to urobil. A ešte dnes! Čo si myslíš,
si jediný? Aj iní chcú, nieže by si bol rád, že tebe dávam prednosť."
Pozerám, sedí tam asi 16 ročné dievča a starší pán. Teda od nej
starší. Asi štyridsiatnik. Na čo človek pomyslí pri takýchto slovách?
Samozrejme, aj mňa to napadlo. Možno pod vlyvom Ovidia, možno som
predpojatý, ... a možno je to celé inak.
Lenže keď si všimnem, ako ona drží svoju rúčku na jeho stehne,
skôr vzššie, ako nižšie, už mi dochádza že to čo som si domýšľal, je
asi naozaj tak. Nerovnoveká milenecká dvojica. Teda budúca, respektíve
možno blízkobudúca.
Knžku som teda dočítal, aj keď neodložil, len som do nej zíral.
Keď na mňa ovidius čakal nejakých dvetisíc rokov, tých pár hodín snáď ešte
vydrží.
- "Veď si ma už videl nahú, aj ja teba. Už si ma lýzal, tak čo?!" ,
teda lýznuté už mala (myslel som na počet pohárikov), lebo s artikuláciou
mala očividné, teda skôr sluchočujné problémy. Jeho xxx zatiaľ sedel a nič
nehovoril. Do tváre som mu nevidel. Podopieral si hlavu. ona mu čosi šepkala
do ucha. Že čo, to nebolo počuť.
Ani som nestihol ďalej počúvať, keď prišla Jana. Neviem
ako ma tu vymákla, ale bola tu. Možno som čosi utrúsil niekedy,
lebo sem chodievam dosť pravidelne. Už je to jedno.
Sadla si, ale ešte predtým si stihla objednať. Pohárik červeného, ako ja.
- "Si sviňa!" začala hneď na úvod. Čo na to človek môže povedať?
- "Povedal si, že nič nebolo! Ty perverzák!" to už povedla tak nahlas,
že som si uvedomil, že sa všetci na mňa pozerajú. A určite to bolo zaujímavejšie
ako tá váhajúco-naliehajúca dvojica vedľa. Aspoň podľa pohľadov.
Ja som rýchlo dopil svoj pohár, schytil Janu pod pazuchu a šli von.
Teda chceli, lebo vo dverách sme sa zrazili s tým párom odvedľa.
Chlapík - gentleman, pustil najprv Janu, potom svoju mladú,
potom mňa a až potom vyšiel.
Kým som sa prepchával cez dvere na ulicu, všimol som si ako Jana
sa strašne tvári a ksichtí a ostentatívne sa otáča ku mne chrbtom. Medzitým
som zacítil akísi dotyk, to tej mladej sa zachytila kabelka o kľučku na
dverách a lomcovala ňou. Ako som jej pomáhal sa oslobodiť, zrazu som si
uvedomil, ako sa na moju ruku tlačí svojimi malinkými prsiami, ktoré sa
hrdo týčili pod tričkom. Na pohľad to vyzeralo, že nemá podprsenku. A na
omak som mohol konštatovať, že tomu tak naozaj bolo. Ešte som zaregistroval,
ako bleskovo otvorila kabelku, čosi vytiahla a strčila mi do vrecka.
- "Ozvem sa!" šepla rýchlo, vybehla von a zmizla z dohľadu.
- "Si sviňa!" pokračovala Jana v načatej konverzácii, ale už trochu iným
tónom.
- "Som, ja viem. A to kôli tomu robíš taký povyk?"
- "Nedostala som to!"
- "Kedy?" stihol som sa opýtať, ale odpovede som sa už od prázdnej ulice
nedočkal. A okolostojaci indiferentne tváriac mlčali. Medzitým totiž Jana
nečakaným skokom úspešne naskočila do autobusu.
Zostal som stáť s dobrým virvarom v hlave. Nuž, život je taký.
Inak to bola typická Jana. Keď ju čosi trápi, zalezie do kúta, nikomu nič
nepovie. Keď si to už v hlave a v duši urovná, nabehne ako výchor na niekoho,
hodí naňho záplavu slov a problémov a než sa dotyčný spamätá zo šoku, Jana
je za horami-dolami.
Chcel som jej zavolať, keď som si uvedomil, že som si z vrecka
vytiahol cudzí mobil. Teda aj môj som tam mal, ale tento bol navyše.
Zrazu zazvonil.
- "Áno?" zahulákal som doň, keď už zvoní ...
- " .... éééé, ehchm, prepáčte prosím, to bude asi omyl ...." zavesil
nejaký chlap.
Vyplazil som na mobil jazyk. Znova zazvonil. Zdvihol som, ale nič
som nepovedal.
- "Petrička, mačička, nože odpusť. Ja prídem a urobím ti to! Uvidíš,
budeš spokojná! Veď sa už prosím na mňa nehnevaj, tvoj kocúrik chce sa hrať
s tvojou kožušinkou!" až teraz mi došlo, že držim v ruke mobil tej mladej
a ten zaliečavý hlas patrí určite tomu xxx.
- "Jasné kocúrik, len mi daj adresu a ja k tebe naklušem a rozdáme si to.
Už sa teším na tvoj vrtivý chvostík!" ozval som sa najkrajším teplošským
hláskom, aký som dokázal vylúdiť.
- "... ale... to ... " a ticho.
Čakal som, že zavolá ešte raz, lebo ja by som to urobil. Nezavolal.
Aspoň pokiaľ viem. Aj keď za chvíľku znova zvonil.
- "Áno?"
- "Ahoj! Hádaj kto som?" počul som dievčenský hlas.
- "Ahoj Petra." a na druhej strane som počul štiknúťt.
- "No jedna nula. Môžme sa stretnúť?"
- "Kôli mobilu?" na druhej strane smiech
- "Ak chceš, tak len kôli mobilu" povedala napokon.
Prišla ku mne. Nevyzerala ako niekto, kto pred ani nie polhodinkou
nevládal rozprávať. Očká mala jasné, ligotavé, veselé ohníčky šibalstva v nich.
Tak pre takéto mám slabosť.
A pre také malé prsia, lebo za chvíľku som ich už mohol obdivovať.
V plnej paráde. A bez všetkého.
:)
|
