Dnes som chcel navšíviť už tretie vydavateľstvo. Ak mi nevydajú túto
Dnes som chcel navšíviť už tretie vydavateľstvo. Ak mi nevydajú túto
zbierku básní, tak to bude dosť zlé. Nájomné už dlhujem niekoľko mesiacov.
Tuším tento svet už nepotrebuje milostné básne.
Ako som kráčal okolo parku, keď som zbadal pieskovisko plné drobcov,
ako vážne nad čímsi diškurovali. Bolo to také sugestívne, že som sa zastavil.
Sadol som si na neďalekú lavičku a sledoval, ako sa tí miniatúrni ľudkovia
bavia o stavbe toho najväčieho hradu na svete.
Neviem ako dlho som ich sledoval, len ma upútal žalostný vzlykot pri
mne na lavičke. Sedelo tam asi 14 ročné dievča, ktoré práve dotelefonovalo.
Keď zbadala, že sa na ňu dívam, zlostne odvrkla:
-" No čo čumíš! Aj tak ste všetci chlapi rovnakí!", a vyskočila
z lavičky, schmatla svoj batôžtek a chcela odbehnúť. Lenže mi pri tom zhodila
na zem môj rukopis a rozsypala jednotlivé listy po zemi. Zapýrila sa a
jachtajúc slová ospravedlňovania, začala zbierať stránky, ktorými si už začal
pohrávať jemný vetrík.
-"Nič sa nestalo, ja si to pozbieram.", povedal som s povzdychom.
Prestala zbierať a sadla si späť na lavičku. Keď som už nemal či zdvihnúť aj
ja som si sadol. Až teraz som si všimol, že drží v ruke jeden hárok a zaujato
číta. Nerušil som ju, tak zaujato moju tvorbu som ešte nikoho nevidel čítať.
Všimol som si názov básničky: "Nie všetci chlapi sú rovnakí." Náhoda? Neviem.
Báseň bola o mne, ako ma priateľka doslova odkopla, lebo objavila "zaujímavešiu
partiu". Chlapíka so športovým autom, s bicepsami, ale hlavne s neustálou
chuťou okázalo ukazovať, na čo všetko má. Boli tam popísané všetky moje
frustrujúce pocity odvrhnutého a nepochopeného intelektuála.
-"To ste písali vy?"
-"No hej. Ale veľa ľudí to nečíta."
-"Prečo? Je to plné pravdivých citov, žiadna sladká umelina a pritom
plné lásky. Aj keď bolestnej, ale aj z nej cítiť tú bezodnú túžbu milovať."
-"Ľudia sa radšej chcú zabávať a nemať plnú hlavu cudzej bolesti."
-"Ako ktorí.", povedala a zamyslela sa. Jej oči sa akoby zakalili
a ja som mal pocit, že sa znova rozzvlyká. Chcel som niečo urobiť, aby som
tomu zabránil, ale som len sedel ako obarený. Keď som zbadal prvú slzu,
ktorá sa jej skotúlal po líčku, prekvapene som počul svoj hlas:
-" Opri sa sem o moje plece a pusť slzy z očí. Veď slzy hoja rany,
keď nás láska bolí. Nič nie je večné a chmáry zase zmiznú. Teraz máš však
bolesť, nechaj slzy splynúť. Vyčistia ti srdce od žiaľu a bôľu, a ak budeš
mať vôľu, budeš mať zas iskru v oku, láska zas vykvitne."
Potom sme tam len sedeli, ona zaborená do môjho pleca, ktoré bolo
mokrejšie a mokrejšie. Jej telom šklbali záchvaty vzlykotu, ale ako čas bežal
bolo to zriedkavejšie, až úplne prestalo. Nesmelo som ju hladkal na pleciach,
neviem či to vnímala, či nie, len žmolila mokrú vreckovku vo svojich rukách a
neustále si utierala oči a noštek.
Mezitým si deti už išli pozrieť večerníček, napapať, vycikať a spinkať,
lebo sa zmrákalo. Stále som nič neprevravel, bál som sa porušiť tú zvláštnu
atmosféru. Niečo krehké sa vznášalo vo vzduchu, niečo také nehmatateľné,
niečo tak úžasne neskutočné, že akýkoľvek nevhodný výdych by to mohol odviať
do nenávratna a nieto ešte hociaký zvuk, ktorý by vyšiel z úst, či dokonca
slovo, či veta, ktorá by bez milosti preťala tú jemnú substanciu vo vzduchu.
Bola už skoro tma, keď sa pohla. Pozrela sa mi do očí a pobozkala
ma na ústa. Nebol to bozk dieťaťa, ale ani bozk skúsenej ženy. Bolo to ako
keď sa motýľ vykľuje zo zámotku, ešte trochu neohrabané, ale už v ňom cítiť
neskutočnú chuť vzlietnuť niekam k nebetyčným výšinám. Ešte v tom nebola
elegancia a istota, ale bol plný emócií. V tom bozku bola nekonečnosť vesmíru,
materinská láska, bolesť prvého sklamania, očakávanie neznámeho a vzrušujúceho,
obava z objavovania nepoznaného,...
Ešte skôr, než mohla navždy zmiznúť, strčil som jej celú zbierku do
ruky. A potom sme už šli každý svojou cestou. Ona v ústrety svojim novým
dievčenským snom, v nádeji na nové lásky, ale aj nové sklamania. V ústrety
mnohím slzám bolesti, ale aj neopísateľním pocitom šťastia, keď človek
dostáva závrate blaženosti len preto, lebo je zamilovaný a zároveň
je aj milovaný.
Ja som šiel v ústrety každodenným problémom. Kde sa najesť, kde bývať.
Viem, že túto zbierku nikdy nevydám. Stala sa príliš osobnou, príliš súkromnou.
Musím napísať niečo nové, čo nebude mať v sebe taký emotívny náboj, lebo to
potom ľudia nečítajú. Ľudia radšej svoje city prežívajú, ako o nich čítajú.
Ale to sa musia najprv naučiť, a kto ich to má naučiť, ak nie básnici? Tvrdý
a reálny život? Nie, ten nie je vhodný pre snílkov. Ten je vhodný pre básnikov,
spisovateľov, hudobníkov, maliarov, čo hladujú. Čo vytrhávajú fragmenty zo
skutočného života, ukážu ten kúsok v inom svetle, takže vyznie úplne inak.
Tí dokážu vytiahnuť a ukázať snivý svet prchavého šťastia, kúsok ticha
uprostred burácajúceho huriavku.Ako keď sa milenci bozkávajú na štadióne,
kde sa hrá medzinárodný zápas. Ostrovček v oceáne. Ostrovček pokoja a
nežno-žiadostivosti v rozbúrenom ocáne huriavko-vresku.
:)
|
