Kam sa hrabeme?
Kam sa hrabeme?
Pretože ludia nedokážu ocenit prítomnost a naplnit ju životom,
túžia tolko po lepšej buducnosti a koketujú tolko s minulostou.
[Goethe]
V suchej, sychravej hmle sme sa sunuli krok za krokom hore úzkym údolím,
lemovaným ponurými a nejasnými siluetami popadaných skál. Zvuk našich
krokov vyrážal spod našich nôh a niesol sa zvláštnym spôsobom okolo, až
kým sa nejasne nestratil v pološere. Skupina sa snažila správať potichu
sama od seba, nik im nezakazoval zhovárať sa, spievať, počúvať rádio. Ako
keby ich tá polotma oddeľovala od sveta, spolu so zvláštnym zvukom krokov,
čo pripomínal zvuk lámaných kostí. Ako keby čakali niečo tajomné, strašné,
čoho sa treba obávať.
Viedol som ich stále hore, ďalej od okraja zóny. Niektorí už boli unavení,
niektorí len malátni či ustrašení. Ale všetci boli nesvoji a nekľudní.
Snažili sa zmyslami pátrať za hranicou viditeľna a počuteľna. Ale hmla im
to vo svojej podstate znemožňovala rovnako dokonale ako chrastavý zvuk
krokov.
Došli sme po križovatku. Dal som sa doprava po cestičke, korá viedla
priamo do strmého skalnatého svahu. Občas sa chodník zakľukatil pomedzi
balvany, občas vošiel do jaskyne, aby o 50 metrov z nej vyšiel. Ja som
poznal túto cestu a aj škáry v stenách mi pomáhali v orientácii, ale
skupina sa šmatlajúc klopýtala. Aj baterky sa báli použiť.
Vyšli sme na planinu. Už sme neboli ďaleko od cieľa. Ešte pár stoviek
metrov a prešli sme cez drevený mostík, pod ktorým bolo vidno zas len
sivasté prelievajúce sa chuchvalce hmly, až sa z toho človeku zakrútila
hlava. Niekorých veru museli podopierať, aby dokázali prejsť. Na druhej
strane nás čakal veľký drevený zrub z hrubých neotesaných kmeňov. Otvoril
som ho a všetci vošli potichu a opatrne.
Keď som zapálil petrolejku, zvedavo sa dívali po obydlí, aké ešte v živote
nevideli. Zapálil som drevo v kozube a ukázal im postele. Keď sa dohodli
kto kde bude spať a rozdali si prikrývky, oheň už rozohnal tú vlezlú
mokrotu, čo vládla vonku a nahradil ju teplým upokojujúcim dychom. Najedli
sme sa, napili a bolo vidno, že sa cítia lepšie, upokojili sa.
Pred spaním som vyšiel ešte von. Keď som vychádzal, pridala sa ku mne taká
vysoká vyziabnutá kreatúra, ktorého som v duchu od začiatku volal
Žiletkou. Mlčky sme obchádzali zrub a občas sme sa pozastavili a načúvali
do hmly a tmy, ktorá medzitým padla. Keď sme sa vracali, zrazu Žiletka
ostal stáť a neveriaco zíral niekde smerom ku komínu, z ktorého lietali
iskry do výšky. Keďže som nevidel nič zvlátne, spýtal som sa, čo ho
zaujalo.
"Horí dom!" - vyletelo z neho. V tom mi svitlo. On si totiž myslel, a
zrejme nebude sám, že ten oheň v kozube a v petrolejke je umelý. Presne
taký, aký vídaval celý život. Samozrejme okrem požiarov a rôznych
katastrôf, a aj to len na obrazovkách.
"To je komín, ktorý odvádza z kozubu spálený kyslík, teda teplý kysličník
uhlíka."
Chvíľku som sa musel namáhať, aby som mu vysvetlil, že to je úplne
normálny jav. Potom sa Žiletka zamyslel. Keďže som predpokladal, že si
veľmi hlavu nedoláme, vošiel som dnu a nalial som si čaj. Za chvíľku sa
objavil a dal sa s ostatnými do reči. Najprv sa na tvárach objavoval údiv,
potom výsmech - neverili mu. Zobral obal z chleba, zroloval ho, jeden
koniec opatrne zapálil v kozube a s víťazoslávnym úsmevom ho ukazoval. Na
tvárach sa znovu zjavil údiv. Niektorí podišli ku kozubu a sledovali, kam
šľahajú plamene. Keby ich nevarovalo sálavé teplo, boi by snáď schopní
vliezť až do komínu.
Sediac za stolom som sa na nich zabával. Žiletka si ku mne prisadol.
"Čím je odizolovaný ten zdroj tepla, teda ten komín, aby ho citlivé
detektory požiarnych družíc nezaregistrovali?"
"Pár tisíc rokmi."
"Pár tisíc krokov, pár tisíc metrov, ba ani pár tisíc kilomerov, to nie je
vzdialenosť..."
"Zle ste ma rozumeli, nie krokov, ale rokov !" - prerušl som ho. To už náš
rozhovor sledovali aj ostatní. Posadali si okolo stola a nezdalo sa, že by
sa im chcelo ísť spať.
" Môžete to upresniť ?"
"Odo dňa, keď prvá umelá družica zapípa z obežnej dráhy Zeme, nás delí o
niečo viac než 20 tisíc rokov."
"A ako sme sa sem dostali? Počas tých troch hodín putovania v hmle?
Nevidel som žiadny stroj času. Či je namontovaný tu?"
"Nenecháme si to na ráno? " - pýtal som sa, aj keď mi ich rozšírené
zreničky, odrážajúce plamene krbu, a napäté tváre dopredu odpovedali. Ako
som v rýchlosti prebehol po tvárach, zrazu som mal pocit, že v jedných
očiach je skôr šibalský smiech. Lenže ten okamih bol preč a nebol som si
istý ani osobou komu tie oči patrili, ani vlastne či to bola pravda, či
zdanie.
" No dobre. Spomínate si dobre na podrobnosti od hranice zóny? Aha, tak od
okamžiku, keď sme odbočili z cesty a dali sa na ledva vidteľnú cestičku,
čo nás viedla údolím? Cítili ste niečo zvláštne? Hmlu a podobné veci
vynechajte. Nie? A potom, v jaskynkách?"
"Ja som raz mala pocit, ako keby sa tá čierňava raz pohla ku mne. Potkla
som sa, ale nič iné sa nestalo. "- ozvalo sa dievča s tmavohnedými vlasmi
po plecia: Gaštanka.
" Ostatní? Takže, je to tak. V jednej z tých jaskýň medzi skalami, som
ukryl veľký kontajner. Keď tam niekto vojde, nič sa nestane kým nedám
povel na prenos. Miesto hodiniek nosím malý computer. Funguje samozrejme
aj ako hodinky, okrem toho diaľkový ovládač, kompas, komunikátor,
databanka ... Spokojní? Veď to bolo jasne povedané: bezproblémový prechod.
Teraz sme už v území nikoho - Gray Line. Tak isto vám neprezradím, kedy sa
kto ocitne v tom čase, ktorý si vybral. Budete však pri plnom vedomí, to
je podmienka na úspešný prenos. Takže zajtra nás čaká ťažký deň. " -
snažil som sa to povedať tajomným hlasom, lenže nebol som si istý či som
ho nemal zmodulovný smiechom, ktorý ma napĺňal. Celý čas som sa bavil tou
tajomnou atmosférou ktorú tak dychtivo hltali. Tma, hmla, tunel, oheň a to
všetko, čím som ich obklopil, to bola len taká kulisa, fraška. Ako veľký
červený nos šaša.
Ako som sa vo vnútri zabával na ich vystrašených tvárach, zrazu som mal
znovu dojem, že som zahliadol dva šibalské ohníky. Nie, teraz som si už
bol istý. Lenže ten pohľad sa rýchlo stratil v trme- vrme, ako sa ukladali
spať. Mal som pocit, že tie oči patrili Gaštanke, ale krk by som za to
nedal.
Ráno som vstal prvý, znova zakúril v krbe a rozložil raňajky na stôl.
Vyšiel som von trochu sa prejsť. Pohľadil som pohľadom peknú lúčku pred
zrubom, aj veselý potôčik pod mostíkom, aj borový les, čo rástol na vôkol.
Bolo prekrásne ráno s modrou oblohou a zlatistými lúčmi Slnka pomedzi
koruny stromov.
Už sa niektorí stihli aj naraňajkovať, keď som vošiel. Rýchlo si pobalili
veci na cestu a vyrazili sme. Dnes bola úplne iná atmosféra. Veselá,
bezstarostná, družná. Len som sa snažil nevyjsť z úlohy vážneho
sprievodcu. Šiel som monotónnym krokom vpred, mlčky, isto. Neobzeral som
sa, šiel som. Došli sme k akejsi usadlosti. Nikde nikoho, aj na domoch už
bol vidno zub času. Prešli sme most z betónu so železným zábradlím, za
ktorým stáli dva domy. Ja som zastal pri rohu jedného z nich a počkal, až
prejdú všetci.
" Odtiaľto už budete musieť ísť sami. Tu vidíte tieto modré značky, po
ktorých pôjdete. Tam vidíte šípku, tak zahnete za roh, je to jednoduché.
Nedá sa zablúdiť a každý má popis, kam a ako sa dostane. Pre všetky
prípady máte čiernu krabičku s červeným gombíkom. Ten vás okamžite
premiestni do zrubu, ale len vás. Vaše veci, batohy, šaty, to všetko sa
stratí niekde v útrobách časopriestoru. To len na okraj, aby ste ju
nezneužívali. Keď sa tam všetci zhromaždíme, tak sa vrátime. "
Bolo vidno, ako zvážneli. No strach, či nervozitu chceli zakryť prchkým
smiechom a hranou bezstarostnosťou. Keď odchádzali, s pobavením som si
všimol, ako sa snažili napodobovať môj krok. Pomalý, istý. Každý si
pripadal dôležitý sám sebe.
Vedel som, že zahnú za roh druhej budovy a odtaiľ cestou do náprotivného
lesa. po takých sto metroch sa oddelí prvá partia a ...
Počkal som, kým sa posledný zo skupiny stratí za budovou a chcel som sa
vrátiť späť cez most z betónu so železným zábradlím, keď sa mi nad hlavou
na balkóne domu zjavil vážne kráčajúci Žiletka na čele rovnako vážne
kráčajúco-tváriacej masy. Stúpali po špirále stále vyššie, až došli na
vrchol pyramídy a tam si otvorili bráničku do záhrady.
Natrhali si zopár broskýň a stúpali ďalej po špirále balkónu domu, až na
vrchol pyramídy, kde si otvorili bráničku do záhrady. Odtrhli si zopár
jabĺk a ďalej stúpali po špirále domu, tvorenú balkónmi so železo-drevitým
zábradlím až po bráničku so železa na vrchole pyramídy. Tam nazbierali pár
jahôd, ktoré mi zhodili hore a pokračovali v stúsaní hole do vrchu
dolamídy, po dolkónoch bomu, až po žráničku so breleža, ktorá viedla do
záhrady so stromami s ružami, čo vážne kráčali pred masou medu sledujúc
cestu v popise, aby sa nepomýlili, natrhajú si trochu trávy, aby to cestou
zjedli zajace hýbajúce ušami, na ceste po dreveno-železitom zábradlí
balkónu jednoposchodového domu, až na vrchol pyramídy, kde sa dostávajúc
cez bráničku z čiernych železných pozváraných ťažkých hrdzavejúcich tyčí
rovno do záhrady s kvetujúcimi vôňami a marhuľovými zlatomedmi, čo sami mi
idú do úst robiť sliny zbiehajúce sa na ceste po balkónoch domu
jednoposchodovej pyramídy ukončenej bráničkou do záhrady na vrchole
obklopenom betónovým múrom z troch strán smejúc sa šibalským zvonivým
smiechom odtrhnúc si trochu sladkého ovocia sa krúti hore po špici
pyramídy balkón domu s iskričkami veselími v očiach až po bráničku so
železných tyčí, čo tvoria bráničku do záhrady so železných tyčí, obklopený
zo štyroch strán betónovým múrom, v rohu ktorého je kút.
Počkal som, kým sa posledný zo skupiny stratí za budovou a chcel som sa
vrátiť späť cez most z betónu so železným zábradlím, keď sa mi nad hlavou
v kúte rohu štyroch betónových múrov obklopujúcich pár železných tyčí, čo
tvoria bráničku do záhrady, kam sa po špici pyramídy s iskričkami veselými
v očiach krúti balkón domu natrhajúc si sladkého ovocia ozval obrovský
záchvat smiechu, ktorý začínal mať gaštanovú farbu s veselími očami a
vlasmi po ramená sa zadúšajúc smiechom zjavovala sa predo mnou Gaštanka.
" Na vás je teda pohľad! Tenkukuč stojí za všetky drobné! " Chvíľu sa so
mnou krútil svet, čo som sa snažil si v hlave to dať do poriadku všetko to
haraburdie čo stúpalo po .... STOP !
Začínalo mi svitať .
" Odkedy ma pozorujete? "
" Od začiatku. Tú vecičku nepohodili nejakí ufóni, transgalakťania, či
podobné príšery. Bola určená výlučne pre vás. Chceli sme za trochu
zabaviť, lenže ste sa začali baviť vy. Nemysleli sme si, že s tým
Timemobilom Ver3.4a sa naučíte tak rýclo zaobchádzať. Snáď tie zásahy do
minulosti neboli také vážne. Ale zábavné, to áno. Lenže, všetko sa raz
musí skončiť. Bohužiaľ sa vám minula skoro všetka energia. Ešte túto
skupinu vrátime späť a je koniec. Škoda. Potom sa už neuvidíme. Boli ste
takí zábavný s tými vymyslenými brontosaurusmi, mamutmi, pritiahnutím
Mesiaca k Zemi, potopením Atlantídy miesto Ameriky ... "
Tak sme počkali, až sa vrátia všetci z Poslednej skupiny do zrubu a
returnovali sme sa späť do normálneho času, do lona našej milovanej
civilizácie, kde neexistujú žiadne marhuľové zlatomedy stúsajúce hole do
vrchu dolmídy po dolkónoch bomu až po žráničku so breleža, ale len jeden
Gaštan s veselími hnedými iskričkami miesto očí a tmavogaštanovými vlasmi
po plecia, ktorý stráži, aby som už nemenil dejiny, veď kto by to všetko
naprával?
Ozaj, nemáte občas pocit, že keď sa po dlhšom čase pozriete do učebníc
dejepisu, ako keby niektoré kapitoly boli akosi inak napísané, ako ste sa
v mladosti učili?
1993©
:)
|
