DAF
DAF
Kráčal som širokým, mierne sa zatáčajúcim údolím. Prečo sme sa sem s Dafom
vybrali, to som si akosi nevedel vybaviť. Bola to maximálna blbosť nechať sa
naverbovať na túto robotu, ale kto to mohol tušiť? Potom nám tuším obom ušli
nervy, sme už pridlho uzavretí v jednej miestnosti. Mne ani to hektické
pristátie nepomohlo zlepšiť náladu. Lenže kto by ostal kľudný, keď jeden chce
vymeniť prasknutý akumulátor klimatizácie, lež zistí, že miesto neho sa vezie
plná bedňa prospektov na životné poistenie?
Pípanie ma vrátilo do reálu. Compík mi oznamoval prehriatie skafandra. Ako keby
som to nevedel. Nedá sa nič robiť, musím ešte tých pár sto kilometrov prejsť v
saune. Len aby mi neodišlo aj niečo iné. Ďaľšie pípanie, tuším ten elmag
(elektronický magor - pozn. prepisovateľa) vydrapnem von. Našťastie som od
zlosti zastal. Lokátor mi ukázal, že stojím na okraji bubliny. Ešte to by
chýbalo, spadnúť do jamy plnej tekutého piesku. Rádio sa nedá použiť, skaf sa
prehreje, voda, potraviny a vzduch sa minú asi za týždeň. Bol by som ako Hunch,
vysušený, bielovlasý, a ak by ma našli ešte živého, tak aj šialený.
Po pár dňoch pochodu v piesku som už tejto planétky mal plné zuby. Doslova.
Piesok sa dostal aj do vzuchotesného skafu, a teraz mi škrípe medzi zubami,
ktorými by som škrípal aj bez neho. Lenže som na tom aj tak lepšie ako Daf.
Bolo to trapné. Keď sa nám počas približovacieho manévru k plnétke K2jmz
priplietol do dráhy ten hlúpy starý výskumný robot, Daf ho obišiel a pokračoval
v trajektórii. Lenže ten archaický blázon sa vydal za nami, prilepil sa na trup
a začal "výskum". Samozrejme, hneď prvé čo ho napadlo, bolo spraviť skúšobný
vrt. My, nič netušiaci piloti nákladnej lode, plne zamestnaní pristávaním, sme
len tupo hľadeli najprv na náš palubný počítač, čo oznamoval stratu
hermetičnosti, potom na vznikajúcu dieru v podlahe velína. Ja som si stihol
nasadiť prilbu skôr než explózia unikajúcej atmosféry zmietla všetko z kabíny.
Daf na tom bol horšie, aj keď som mu pomohol. Jednoducho dostal šok. Histerický
záchvat spojený zo záchvatom zúrivosti, a čo ja viem ešte čím. Z nosa a úst mu
tiekla krv, oči mal ako pulec, pohyby mal, mierne povedané, nekoordinovane
chaotické. Cez vzniknutý otvor som ho vysúkal von do priestoru, pomocou ručnej
trysky sme doplachtili k záchrannému modulu a, našťastie bez problémov, sme sa
usadili v tej malej kapsuli. Dafa som uspal akýmsi preparátom z lekárničky a kým
som oživoval modul, sledoval som, čo sa deje s loďou.
Robot odmrštený explóziou sa vrátil na pôvodné miesto, pevnejšie sa ukotvil a
pokrčoval v načatej práci. Keď som videl spŕšky iskier, ktoré vyletovali zo
zbytkov velína, tak som okamžite odpútal kapsuľu od lode ručným mechanizmom,
vystreliac nás ledabolo, ale hlavne preč. Už som nemal dobrý výhľad na loď, lebo
sme sa dostali do rotácie. Aj tak by som sa nemohol veľmi dívať, lebo som sa
snažil čo najrýchlešie naštartovať palubný počítač. Lenže ako napotvoru, tento
bol ešte starý model. Po zapnutí obrazovka blikla, počítač pípol, pomali sa
oživivali jednotlivé periférie, testovali sa, na obrazovke nabiehali čísielka,
potom pekné farebné logo firmware, pár sekúnd na jeho prezretie, pomalé
zhasínanie loga, potom dotaz či chcem načítať opreačný systém, alebo chcem
konfigurovať počítač, odpočet od 30 sekúnd. Odklepol som operačný systém, potom
sa vypisovali hlásenia o zavádzaní jednotlivých ovládačoch, všetko pekne s
farebnými logami. Nabehol textový operačný systém, musel som vyvolať menu, z
neho vybrať ponuku núdzového pristátia, zadávať kvantum údajov z jednotlivých
displejov. Až potom ma pustil do menu ručného riadenia, ktorým sa dalo odletieť
pomocou motorov. Než som sa však stihol dotknúť kniplov, celá kapsuľa sa dala do
tanca. Samozrejme za ohromného bubnovania.
Chíľku mi trvalo zorientovať sa. Tak som bol zabratý do ceremónie, že som takmer
zabudol, prečo sa ponáhľam. Ten prekliati robot sa zjavne dostal až do počítača
lode, kde zrejme skratoval niktoré spoje, alebo káble, čím zmagoril počítač, no
a krásavicu starenku vyhodil do luftu. Do priestoru. Jednoducho urobil BUM.
Zdrapil som ovládanie a prudko sme vyštarovali. Ešte šťastie, že som zo starej
školy pilotáže. Uhýbal som sa rôznym troskám, kúskom plechu a oblakom
všelijakých kvapalín a plynov, ktoré sa rozptýlili do okolia a spôsobovali to
šialené bubnovanie na kapsuli. Dúfal som, že nemáme nič poškodené.
Keď som si myslel, že sme v bezpečnej vzdialenosti, zadal som autopilotovi, aby
nás držal na orbite. Musel som sa spojiť s prístavom, ale hlavne vymyslieť, ako
s týmto pristáť. Našťastie táto planétka nemá atmosféru, ale je na nej asi o 15%
väčšia príťažlivosť, než sa dá prekonať touto kapsuľou. Ako som si tak dával
veci dohromady, začul som škrabot na plášti kapsuli. Asi ďaľšia troska sa o nás
obtrela. Zadával som práve frakvenciu núdzového, volania, keď moju pozornosť
upútal zavýjajúci tón, vysokej frekvencie, pripomýnajúci zvuk ultrazvukovej,
alebo zubárskej vŕtačky.
Vzadu, za sedadlami sa ozval syčivý zvuk. Nič múdrejšie ma nenapadlo, len
odstreliť vchod do kapsule. Samozrejme vzduch bol v okamihu preč, ale aj ten
nervy drásajúci zvuk. Našťastie som nestihol dať dole skaf ani sebe, ani Dafovi.
Prvá myšlienka patrila trhline, ktorá vznikla pri výbuchu, či po dpopade nejakej
trosky. Tak som zoral do ruky ovládač mechanickej ruky vybavenej kamerou, rôznym
náradím, zváračkou a laserovým rezákom. Ešte letkom som zachytil okolo letiaci
plát plechu ( vďaka nekonečnému za tú náhodu) a posúval som rameno dozadu, k
motorom. To čo som zazrel, mi na pár sekún vyrazilo dych.
Samozrejme, ako to už v takýchto situáciách býva, myslel som si, že toho
debilného robota sila výbuchu rozmetalo minimálne na atómy a teraz je rozptýlený
v ďalekom, nekonečnom a studenom priestore. Lenže ďaľšie horúce zlomky sekundy
ma veľmi rýchlo vyviedli z omylu.
Na obrazovke som zazrel kovovo lesknúcu plošticu, teda trup výskumného robota.
Zároveň som periférnym pohľadom zazrel, ako sa Daf pohol. Vyzval som ho, aby sa
radšej veľmi nepohyboval, ale pri tom som neotŕhal svoj pohľad od obrazu
pancierovaného imbecila, čo sa k nám už dnes druhýkrát dobýval. Rýchlo som
aktivoval (teda v rámci možností nášho ukecaného compíka) laserový rezák a
snažil som sa ho nasmerovať na nejakú životne dôležitú časť robota tak, aby som
zároveň nepoškodil náš modul. Bola to fuška, keď beriem do úvahy, že vzadu sa
nachádzali trysky motorov, rozvody paliva a okysličovadla, boli tam expandné
nádoby, chladiace potrubie klimatizácie, smerové aj širokopásmové antény, a ešte
kopec iných nezmyslov, lenže všetko prepotrebné k prežitiu.
Začalo sa mi celkom dariť. Dostal som sa do robota a už som sa chystal odpojiť
jeho zdroj energie, keď Daf prudko vymrštil svoju ruku. Zdalo sa mi, že je
rozčúlený kôli pomalosti zneškodnenia robota. Vravím mu kľud, ale on nič. Len
druhá ruka tiež letela za prvou. Čo som mu povedal, to sa nedá zopakovať, lebo
by sa museli od hanby červenať aj červení obri. Lenže keď ma minula aj jeho
hlava, došla mi nielen trpezlivosť, ale aj krv. Najprv tá jeho, čo ma pocákala
celého, potom tá moja, čo prestala vo mne prúdiť, lebo sa mi zastavilo
čerpadielko. Teda srdce. Daf nebol vôbec rozčúlený, ba ani nervôzny. Ani
nekľudný, ale ani kľudný. Daf nebol. Už nebol. Teda bol, ale to už nebol on. No
bol to on, ale... k čertu veď viete čo tým chcem povedať. Veď ako mám popísať
niekoho, kto je rozkrájaný na cimpr-campr ultrazvukovou rezačkou na diamanty?
Keď som sa otočil, videl som ako sa nejaké chapadlo s čímsi blišťavým blíži k
môjmu sedadlu. V momente som sa odopol, preplával som k stropu, odtiaľ som vzal
do ruky ovládanie ramena a s vykrúteným krkom som sledoval na monitore úspešnosť
mojich pokusov. Odhodil som klište a nahodil znovu laserový rezák, už mi bolo
jedno, či sa robot bude dať opraviť, či nie. Behal som lúčom po jeho elektronike
krížom- krážom, vypaľoval cestičky, či lepšie povedané viacúrovňové diaľničné
križovatky, do jeho obvodov, až kým sa mi nezdalo, že to hnusné chapadlo, čo mi
medzitým zdemolovalo sedadlo, sa prestalo hýbať.
Vydýchol som si a stiahol som mechanickú ruku späť, lenže než som ju stihol
zaparkovať, chapadlo robota vyrazilo k ovládaciemu pultu. Odrezalo ovládanie
mechanického ramena, aj kniple ručného riadenia, prerezelo panel vysielačky,
odfiklo polovicu klávesnice počítača, začalo šibrinkovať sem-tam, hore-dole. Ja
som sa len tak-tak stihol utiahnuť do jedného kúta (v guľovej kabínke to bol
výkon!) a s hrôzou v očiach som sledoval to besnenie. Neviem ako dlho to trvalo,
ale keď sa už dlho nič nehýbalo, dlhšie som nečakal.
Vydýchol som si. Čo teraz, spytoval som sa sám seba ( koho iného?). Obzeral som
si torzo palubnej dosky. Ako si tak meditujem a ukľudňujem a snažím sa pozbierať
niečo rozumné z útržkov myšlienok, ktoré sa mi preháňali hlavou, zrazu sa robot
znova pohol. Najprv pomali, potom rýchlejšie, potom bleskovo. Plesol do
palubovky posledný raz a zastal. Znehybnel. Snáď by som mohol aj povedať skonal,
byť to v inej situácii. Takže teraz skôr: zdochol.
Prebudilo sa však čosi celkom iné. Nie Daf to nebol, budiž mu beztiažový stav
ľahký. Moja zúrivosť bola ešte šokovaná, takže to tiež nie. Boli to motory.
Brzdili. Modul sa chystal k pristátiu. Bez parametrov, bez údajov, bez
koordinátov. Len tak. Naslepo. Šlak to trafilo. A ja som sa nemal ani kde
pripútať.
Neviem ako, ale podarilo sa. Keď som videl čo zostalo z kapsule, ucpal som
filtre v mojom skafandri nechutnou a nevoňajúcou "zmäsou". Potom som sa vybral
na cestu. Lenže pri pristávaní mi praskol akumulátor klimatizácie v skafandri.
Chcel som vytiahnuť náhradný z kapsule, lenže tam bola bednička prospektov na
životné poistenie.
Takže sa prosím vás nečudujte, že som nasr...rdený, jemne povedané. Musím dôjsť
do prístavu pešo, nákladná loď je v keli, náklad rozptýlený, parťák na mraky a
keď na to prídu pomocou čiernej skrinky, tak mi aj toho robota dajú k náhrade.
Ak dôjdem, tuším zruším svoju životnú piostku. A ak mi niekto bude núkať akési
poistenie, tak ho rozrežem ultrazvukovou rezačkou.
Medzitým som zbadal niečo na obzore. Blížim sa k tomu, ale neviem to rozoznať.
Vidím len odraz miestnej hviezdy na nejakom leštenom povrchu. Žeby to bola
kopula prístavu? To by bolo super, veď už som sa natrápil dosť. Moment, ... hýbe
sa to. Ide to smerom sem. Miestny zorganizovali pátranie po mne? Aha, už to
rozoznávam. Vyzerá to ako veľká ploštica s kovovým chrbtom a má dlhé, na konci
blištiace sa rameno, ktoré vystiera ku mne ...
--------------------------------------------------------------------
Sprava c.: 684525/VII - XT6UI8 / RKGf$P
Keďže poistenec neuposlúchol príkaz počítača skafandra o okamžitom
zacelení vzniknutej trhliny na povrchu skafandra, na zabránenie úniku atmosféry,
tým pádom sa stráca nárok na vyplatenie životnej poistky pozostalím. Následná
pitva totiž ukázala, že príčina smrti bol nízky tlak, ktorý roztrhal pľúca.
Až po smrti bolo telo poisteného rozkúskované výskumným robotom K2RR. Keby
to bolo naopak, tak by sa to dalo klasifikovať ako poistnú udalosť,
podľa §34ods.f zmluvy.
Takto musím klasifikovať udalosť ako samodeštrukciu s úmyslom uškodiť našej
poisťovni. Zároveň podľa klauzulky §168/zg ukladám pozostalým uhradiť ťažobnej
spoločnosti vzniknuté škody, spôsobené poistencom na výskumnom robote K2RR.
(riaditeľ vyšetrovacích expertov Vesmírnej Všeobecnej poisťovne)
1998©
:)
|
