Stúpal stráňou a evidentne mieril do lesa, čo sa v rannej hmle tmavo
Stúpal stráňou a evidentne mieril do lesa, čo sa v rannej hmle tmavo
črtal na temeni kopca. Ťažké kanady sa s čvachtanim zabaárali do traktormi
vyjazdenej blatistej brázdy a do ticha sa rozliehal len jemný cinkot praciek
umne zbalenej usárny.
Na kraji lesa pod prvými stromami zastal a obzrel sa dole, na ešte
spiace mesto. Bolo vidieť osvetlené ulice, na šedivo fosforeskujúcich stenách
panelákov tmavo zízali nevysvietené okná. Nikde žiadny pohyb a predsa bolo
počuť temný hukot, pulzujúci neviditeľný život, ktorý neutíchal ani v noci.
Utekal oddtiaľ a predsa sa týmto pohľadom kochal. Scenéria nebola
škaredá, skôr naopak. Obsahovala v sebe čosi fascinujúceho. Jeden by čakal,
že sa v nasledujúcej chvíli v tej nehybnej mase siluet, tieňov a svetiel
stane čosi dramatické, rýchle. Nejaký záblesk, rachot, pohyb. Ale to by sa
načakal, a zbytočne. Presne ta, ako v tom živote v meste. Všade zhon, hluk,
psychický aj fyzický tlak na človeka. Tá rýchlosť je všade, je hmatateľná
na každom kroku.
Autá a ľudia sa pohybuju prískokmi vpred, vzad, aj do bokov. Ak sa
niekde uvoľní priestor, okamžite ho niekto vyplní, aby mohol čakať na ďaľšie
miesto na postup. Medzitým sa čas kráti monotónnym pohybom kolón áut a masy
ľudí sa prevaľujú z miesta na miesto v obrovských vlnách. Všetky tieto pohyby
sa časom zlejú do jednoliateho vlnenia, čo človek prestane vnímať. Až sa mu
nakoniec zdá, že mesto je bez pohybu. Lenže ten tlak, to pulzovanie je cítiť
všetkými zmyslami. To napätie je všadeprítomné. Nepomôže ani to, ak si človek
založí sluchátka a pustí si hlasnú, rachotivú muziku. Infrazvukové otrasy,
spôsobené premávaním a presúvaním obrovských más všetkého možného,
sa predierajú do podvedomia človeka aj cez hrubé múry starých budov,
chvenie vzduchu rozkmitá aj srdce človeka, ktorý sa snaží nevnímať ten stres.
Dá sa to prirovnať napätím pasážam symfónií, po ktorých prichádza
dynamické vyvrcholenie. Ale v meste sa ho človek nedočká. To napätie sa
stupňuje, a graduje a pridáva a je toho viac a viac, až nakoniec ... zasa len
stupňovanie. Žiadne uvoľnenie, žiadna pauya, žiadne vyvrcholenie. Nič také.
Život v meste je presne taký. Dynamický, pohybujúci, pulyujúci.
Plynie v určitých cykloch, kratších, dlhších, lenže neprestávajúcich.
Od pondelka do piatku, ráno do práce, poobede nakúpiť, domov, večer pozrieť
telku, vypočuť si rádio, či zvadu susedov, kto je slobodný, ide si sadnúť do
klubu, pivárne, či kina. V sobotu, nedeľu nejaká zábava, či diskotéka, pokopať
záhradu, či sa ísť okúpať, umyť auto. V zime ísť na lyžovačku do hôr, v lete
k moru. Stále dokola. Znova a znova. Bez prestania. Človeku sa do toho chce
udrieť, aby sa tá pravideľnosť narušila. Lenže nič sa nedeje. Tá zotrvačnosť
je ohromná. V lepšom prípade vzniká ďaľší cyklus, ďaľší zvyk.
A tak sa spod stromov kochá výhľadom na mesto. Ale nie príliš dlho.
Pomaličky sa otočí a mizne.
:)
|
